Príliš veľa vecí ma na tomto albume hryzie a čím je časový odstup od jeho vydania väčší, tým je to horšie. Poďme to radšej všetko zosumarizovať ešte teraz na jar, lebo mám taký pocit, že ku koncu roka si už na toto dielo od dlhoročného miláčika našej redakcie snáď ani nespomeniem. Pre vlastné fanúšikovské dobro.

Žiadny z jeho doterajších sólových zárezov sa mi tak rýchlo neopočúval. Na žiadnom z predchádzajúcich albumov neboli skladby, ktoré by ma vyslovene iritovali. To všetko sa žiaľ deje s novinkou „The Future Bites“. Až mám miestami neodbytné nutkanie uveriť skeptickému kolegovi Thornovi, že Wilson je lepší zvukár ako skladateľ. Do psej matere, takto to predsa nemá byť.

A to som bol pri prvých počúvaniach ešte príjemne prekvapený. Dovtedy zverejnené single totiž vyvolávali tak trochu hrôzu a mrazenie. Rovnako tak informácia, že Steven považuje albumový formát za prekonaný a do budúcnosti uvažuje o niečom fluidnejšom - napríklad v podobe viacerých singlov či EP v priebehu roka. Do čerta, neexistuje umelec, na ktorého štúdiovú tvorbu by som bol zvedavý viackrát počas dvanástich mesiacov. Davaj album a mazaj na turné!

Pozitívom však našťastie je, že ma novinka neodradila od návštevy budúcich Wilsonových koncertov a napríklad taká „12 Things I Forgot“ na nich určite rozkvitne do očakávanej krásy. Ak by som už ale nikdy nepočul „Eminent Sleaze“ či „Personal Shopper“, nič by sa veru nestalo. Elton John prepáči. Úplne rozumiem, že Stevena asi trochu hnevali tie neustále narážky na jeho typický melancholický hudobný výraz (pozri memečká „Steven Wilson moshpit“) a naopak ho veľmi tešili momenty, keď na koncertoch roztancoval fanúšikov v deathmetalových tričkách, ale, do frasa, je toto tá správna cesta? Tanečná a elektronická hudba u Wilsona výborne fungovala ako korenie; keď sa z nej stáva hlavný chod, prichádzajú veľmi silné rozpaky striedané pochopiteľným odporom.

Kto bol aspoň na jednom Wilsonovom koncerte a trochu sa rozhliadal okolo seba na tú sociologickú vzorku, určite tam nevidel ľudí, akí chodili napríklad na koncerty hudobných ikon typu David Bowie alebo Prince. Prečo asi? Lebo Steven Wilson nie je ani jeden z nich, nie je žiadny chameleón pop music. Jeho tvorba oslovuje pomerne jasne ohraničenú skupinu starých pinkfloydistov, progresivistov, artrockerov či metalistov. Veľmi by ma zaujímalo, koľko nových mladých fanúšikov mimo tieto poslucháčske škatuľky sa mu podarilo získať novinkou „The Future Bites“. Bol by som veľmi prekvapený, keby to boli relevantné prírastky a ak by sa to naozaj dialo, išlo by o veľmi ojedinelý úkaz v histórii populárnej hudby.

„The Future Bites“ veru nie je žiadny „O.K. Computer pre časy Amazonu“ ako ohlasoval britský Guardian. Je to najslabšie ohnivko inak celkom pevnej a krásnej reťaze Wilsonovej štúdiovej tvorby.

Pred pár dňami Steven odpovedal na otázky svojich fanúšikov cez Instagram. Ohľadom nových albumov potešil informáciou, že už má prakticky hotové dva ďalšie. Jeden gitarový, rockový a jeden elektronický. Zostáva dúfať, že nebude príliš skúšať trpezlivosť a lásku svojich verných fanúšikov.

Je sympatické, keď umelec nedbá na očakávania svojej poslucháčskej obce, na druhej strane by si však každý mal uvedomiť, pre koho hrá a komu vďačí za svoje živobytie. Henry Rollins sa raz pýtal Ozzyho, či ho nenudí hrať na každom jednom koncerte zas a znova hitovku „Paranoid“. Samozrejme, že nie - odpovedal prekvapený Osbourne - veď ľudia na to čakajú! Niektorí umelci by si veru mali viac hýčkať tohto malého Ozzyho vo svojom vnútri; a to aj vtedy, keď sa im odtrhol z reťazí vnútorný Prince či David Bowie.