Počas posledných piatich rokov nebola o mediálnu prezentáciu BEHEMOTH žiadna núdza. Toto obdobie vyústilo vo vydanie albumu so sebavedomým titulom „The Satanist“, ktorý demonštruje potenciál kapely, pôsobiacej na scéne už dvadsaťdva rokov a držiacej si svoj štandard. To prirodzene prináša vysoké nároky na očakávaný výsledok, ktorý bude hodnotený každým, kto sa aspoň trocha pohybuje okolo extrémnej hudby.

Je obdivuhodné, že sa BEHEMOTH nikdy neznížili k snahe páčiť sa väčšinovému publiku, ale do takzvaného metalového mainstreamu sa dostali tvrdou prácou, nekonečným koncertovaním a v neposlednom rade aj mediálnym rozruchom, ktorý sa vytváral predovšetkým okolo osoby Nergala. Katolícke Poľsko navyše poskytuje dokonalú živnú pôdu pre rast kapiel extrémneho razenia, svoju líniu si tam dokážu dlhodobo držať len tí najsilnejší.

Ešte pred oficiálnym vydaním sme mali možnosť zhliadnuť vydarený klip k úvodnému záseku „Blow Your Trumpets Gabriel", ktorý dobre charakterizuje, kam sa BEHEMOTH na svojej ceste posunuli. Napriek tomu, v jadre tvorby stále zostáva zakutý extrém tiahnúci k death metalu s podstatným vplyvom svojsky poňatej blackmetalovej estetiky. Poliaci nikdy nezostávali len pri tejto základnej definícii, ale vždy ju rozvíjali vysoko nad bežný priemer, a to hlavne skrz svoje inštrumentálne schopnosti. Hybnou silou kapely sú bubeník Inferno a Nergalova kreativita, ktorá umožňuje vytvárať prepracované hudobné štruktúry na príťažlivom ideovom podklade.

Tento prístup posúva tvorbu kapely smerom ďalej od maximalizovanej brutality, ktorá vrcholila niekde okolo „Apostasy“ a s novinkou pozvoľna ustupuje prepracovanejším a technickejším kompozíciam. Jedinou výnimkou na novom albume je priamočiara skladba „Amen", zvyšok je na prvý pohľad umiernenejší, v jadre a v častiach stále poriadne extrémny. To znamená, že aj atmosférickejšie veci ako „Ben Sahar" alebo titulná hymnická „The Satanist" neevokujú myšlienky o snahe byť prístupnejším pre širšie publikum. Kompozične sa každá skladba láme na niekoľko plôch, od najtvrdšieho temer chaotického black-deathového náklepu až po temer zvukomalebné, rockovo nadýchané ornamenty ako „Messe Noire".

Akustické časti, účelné sóla, využitie samplov a chórov dodávajú skladbám ďalší rozmer a ich spracovanie pôsobí v každom momente veľmi organicky. Zlepšenie oproti minulosti tkvie aj v zvýšenom dôraze na každý nástroj, a tak si okrem tradičných Nergalových vyhrávok a hutne navrstvených riffov môžno vychutnať aj výrazné basgitarové linky v podaní Oriona („The Satanist"). Celkovo je zvuk nahrávky veľmi vyvážený, čo je pri bohato vrstvených, mohutných skladbách, pestrých na zmeny rytmu a Infernove ekvilibristiky, veľmi dôležité.

Kvalita nahrávky je podčiarknutá aj slušným množstvom deja a hudobných zvratov, pričom v každom bode je možné nájsť záchytný bod pre pozornosť. Ako príklady môžem uviesť hovorené v rodnej Poľštine v „In The Absence Ov Light“, orientálne motívy „Ben Sahar" alebo melodizované vokály v záverečnom opuse „O Father O Satan O Sun!". Skladba tohto typu v závere sa stáva poznávacím znakom kapely, pričom ju považujem za dotiahnutejšiu ako výbornú „Lucifer“ z minulého albumu.

Tento postulát, ako už z recenzie vyplýva, nemám problém aplikovať aj na zvyšok stopáže a zhrnutie sa tak stáva veľmi jednoduchou záležitosťou. Ide o najviac dotiahnutý a premyslený album v diskografii BEHEMOTH. Synergicky v sebe spája extrémne inštrumentálne výkony, okultnú atmosféru s extravagantný vizuál. Bude problém ho v budúcnosti prekonať.