Je to už celých jedenásť rokov, čo OPETH vydávali svoje nahrávky takto rýchlo. Dvojročný cyklus medzi štúdiovkami opustili pri (komerčne) prelomovej doske „Ghost Reveries“. Môže za to nové vydavateľstvo? Majú švédski machri progresívneho metalu pretlak nápadov? Nečakane rýchly príchod novinky priniesol - rovnako nečakane - pomerne ťažko stráviteľný hudobný materiál.

Novinka „Sorceress“ je tretím dielom v skladačke psychedelických tripov do 70. rokov. Cesta sa začala na albume „Heritage“, veľké veci sa diali na predchádzajúcom štúdiovom záseku „Pale Communion“ a v súčasnosti OPETH nadväzujú najmä na tieto dve radovky. Ich štúdiová práca nateraz nadobro opustila akékoľvek výrazné znaky extrémnej gitarovej muziky. A to je aj tak trochu kameň úrazu.

Načieranie u bájnych mien a ich zdanlivo nevyčerpateľných zdrojov inšpirácie tu bolo zrejme najvýdatnejšie. Až si nepripravený poslucháč miestami hovorí, či si rovno nepustiť tých JETHRO TULL, KING CRIMSON, DEEP PURPLE, RAINBOW... alebo PINK FLOYD. A to sa veru pri tejto kapele v minulosti nestávalo. Rozhodne nie až v takejto miere.

Vždy to dokázali ustáť tak, že nestratili vlastnú tvár, ktorú si úspešne formovali už v deväťdesiatych rokoch. Vždy bola v ich hudbe prítomná istá miera „opethovosti“ - presne toho pôvabného extraktu zo snahy mladých švédskych death metalistov reflektovať vo svojej tvorbe záľubu v dávno zabudnutej tvorbe obskúrnych kapiel zo zaprášených vinylových platní. Alebo ešte lepšie a v skratke povedané – vždy tam bol metal.

Áno, toto je zrejme najvýraznejšie poznávacie znamenie albumu „Sorceress“. Je jednoducho najmenej metalový v histórii OPETH. Nereže, neseká, nehobľuje. Len si tak plynie, vznáša sa na vlnách pseudo-fusion a pseudo-jazz-rocku a trvá pomerne dlho, kým si na to zvyknete. Kto vie, ako bude na staršie nahrávky kapely reagovať fanúšik, ktorý OPETH objaví až teraz, v roku 2016.

Prím hrajú klávesy a akustické gitary. Ústredný riff titulnej skladby je výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Ako keby MORBID ANGEL džemovali s RAINBOW a Ronnie James Dio im k tomu napísal krásny text. Nič podobné sa ale v ďalšom dianí albumu neopakuje, ostrejšie momenty prichádzajú veľmi sporadicky, výraznejšie snáď až v závere, v pôsobivej „Strange Brew“ a priamočiarej chuťovke „Era“.

Najzvláštnejšie je srdce nahrávky – skladba „Sorceress 2“ je to najmäkšie, čo OPETH kedy nahrali. Aj skladby z „Damnation“ sú oproti tejto krehkosti ťaživé, heavy tučnoty. Nasledujúca „The Seventh Sojourn“ sa nesie v podobnom duchu, rovnako tak úvod košatej „Strange Brew“ – v podstate 12 minút nepretržite hrajú OPETH na čisto akustickú, nežnú nôtu. Zvláštne... a predovšetkým uspávajúce.

Albumu chýbajú katarzné momenty, ktoré robili radosť na predchádzajúcom diele – nie je tu nič, čo by sa mohlo rovnať parádnej „River“, skvelej „Moon Above, Sun Below“ či dokonalému vyvrcholeniu albumu v podobe „Faith In Others“. Skladateľsky a aranžérsky OPETH na novom albume jednoducho podliezajú svoju vlastnú, vysoko postavenú latku.

Samozrejme, že to nie žiadna blamáž. Na to sú OPETH priveľkí profesionáli a už teraz je jasné, že ich jesenné turné bude parádnym zážitkom. V konečnom dôsledku tak ide o rovnaký pocit, ako keď prišiel album „Ghost Reveries“ v horúcom lete roku 2005 – dobré, ale všetko sme už počuli v lepšej, príťažlivejšej podobe.