Koncertný comeback AT THE GATES spred niekoľkých rokov som bral v pohode, reku, ak je záujem, nech si roky rozpadnutá kultovka niečo privyrobí, kopa fanúšikov ju v aktívnych časoch nemala ako stihnúť. Neskôr sa ale začalo hovoriť o návratovom albume a to už ma teda znepokojilo, jednak sú ATG jednou zo srdcoviek, druhak ide o štýlotvorný základ jedného deathmetalového subžánru a popritom aj na ich výrazových prostriedkoch vyrástla druhá či koľká inkarnácia metalcoru, prípadne to, čomu sa pred rokmi hovorilo „New Wave Of American Heavy Metal“. V každom prípade ide o to, čo Björlerovci, Lindberg, Erlandsson a Larsson vymysleli aj hrali najlepšie a priestor na pochybnosti o tom, či sa po hrozivo veľa rokoch podarí vstúpiť do tej istej rieky, bol stiesňujúco rozľahlý.

Ako to teda vidím? Ak by AT THE GATES neboli kapelou, ktorej odchod krátko po úspešnom prelome na „veľkú scénu“ ma zamrzel, nedostali by toľko času na to, aby ich návratový album „narástol“ aspoň tak, aby som ho recenzentsky neodpísal ako zbytočnosť, a aby som si na ňom aspoň niečo obľúbil. Nejako sa to podarilo, konštatujem, že je to nový album ATG, ktorý by oveľa lepšie fungoval ak by vyšiel v roku 1998. Vtedy by mal na čo nadviazať a dojem z neho by neblokovali zástupy epigónov, vďaka ktorým je dnes u mňa melodický death metal okrajovým žánrom – furt o tom istom, ale starí majstri to robili najlepšie, alebo to potom ide cez popové odbočky, a to proste nebrať.

Tu zmŕtvychvstaní starí majstri šli na istotu podobne ako pred časom „navrátilci“ CARCASS. Hudobne to AT THE GATES sú, komu stačia puncované melódie, harmónie, nálady, Tomasov naštvano-zúfalý, nie veľmi pozitívnymi emóciami nabitý rev, aký dokáže stále najlepšie on, ten môže byť spokojný. Ja vidím tieto rezervy – zvuk nekope, je to akési pritlmené, a hudobne sa materiál príliš drží na reťazi. Síce väčšinou v razantných, ale stredných tempách, melancholické náladovky sú fajn, pár rozbesnených jázd v štýle „Blinded By Fear“, „Nausea“ (staršie „psycho“ časy radšej vynechám) však vojne s realitou proste chýba, v tomto smere to do istej miery drží asi najviac „The Head Of The Hydra“. Rozdeliť materiál z novinky na dve časti, prestriedať tie skladby s kolekciou atmosférických tornád zúrivosti, a bolo by zarobené na dva albumy, ktoré by mohli siahnuť aspoň po osmičke. Takto je to za sedem, a radšej nerozmýšľam nad tým, za koľko z tých bodov môžu pretrvávajúce sympatie a rešpekt k odvahe ísť do takéhoto comebacku.

P.S. Recenzia bola napísaná pred niekoľkými mesiacmi, pôvodne to mal byť druhý pohľad, ale ten hlavný sa doteraz neudial. Toto tu mať treba, prepisovať som nemusel nič, keďže názor som nezmenil.

P.P.S. Každý jeden report hovorí o dokonalej koncertnej forme oživeného kultu, takže prinajmenšom po tejto stránke AT THE GATES stále význam majú.