DVA - Piri Piri
A jsou zpět. Po dekádě odmlky. Opět rozjuchaní, lehce infantilní, ale hlavně maximálně kreativní a hraví. Deska, u které se prostě nejde nepohupovat do rytmu. Je v tom nezbedná nakažlivost.
INCANTATION - Dirges Of Elysium
Keď pred 25 rokmi John McEntee a Paul Ledney (vtedy obaja hrali v PROFANATICA) zakladali INCANTATION, asi netušili, že práve stavajú základný pilier jedného deathmetalového subžánru. A nebolo takého rituálu, ktorý by im ich vtedy ukázal ako kapelu, ktorá je v rámci temného a rúhačského death metalu (v 90. rokoch pohodlne usalašenom v BDM truhle) aj v roku 2014 stále vodcom a menom, ktoré musí padnúť v recenziách albumov väčšiny nasledovníkov. Zvlášť latinskoamerická, ale z výraznej časti aj austrálska či poľská deathmetalová scéna by bez existencie tohto infernálneho monštra vyzerala zrejme trochu inak.
INCANTATION sú v rámci death metalu pravdepodobne držiteľmi rekordu v počte členov, ktorí sa u nich vystriedali, zvlášť naživo, tak odoka je to niekoľko desiatok ľudí. Hlavným mozgom je však odjakživa John McEntee (gitary, od roku 2004 aj vokály), fungujúci najlepšie v tandeme s bubeníkom Kyleom Severnom, ktorý je tu s prestávkami dve desaťročia. Tretím do partie je od roku 2008 basgitarista Chuck Sherwood a v tejto zostave vznikol aj aktuálny deviaty, alebo vrátane „Upon The Throne Of Apocalypse“ desiaty album „Dirges Of Elysium“.
Desať skladieb, skoro päťdesiat minút a hudba, pri ktorej pochopíte, prečo sú INCANTATION zásadnou záležitosťou. Ak by na svete existoval niekto, kto by riadne ulietaval na „blasphemous infernal occult death metale“ a nejakým zázrakom by až pri tomto albume zistil, čo sú John McEntee a spol. zač, došlo by mu, že všetky tie typické gitarové linky a temné nálady, ktoré tak obľubuje u svojich favoritov, majú pôvod práve tu a práve toto je spolok, od ktorého čerpajú stovky ďalších. INCANTATION si 25 rokov hrajú to svoje – priamočiary hutný staroškolský death metal s ponurou atmosférou, v podstate jednoduchý, striedajúci divoké náklepy a drvivé, surové, extrémne špinavé doomové valce. Možno trochu ako AUTOPSY, ale disciplinovanejšie, bez punkového prístupu k veci.
„Dirges Of Elysium“ je esenciou starej pochmúrnej a pekelníckej školy death metalu, dielom priamo z jej kolísky. Apokalyptické rýchle útoky, striedané pádmi do zničujúcej, ťahavo sa valiacej lávy, nabrúsené sóla, znepokojivé harmónie, skôr náznakovité, ale funkčné melódie – na niektorých miestach dokonca akoby „pozdravy“ PARADISE LOST z čias „Gothic“ a MY DYING BRIDE na „Symphonaire...“. K tomu hlboký, surový, často typicky ťahavý growling a na záver vyše šestnásťminútový rúhačský epos „Elysium (Eternity Is High)“, taká „metráková čerešnička“, akú si INCANTATION občas dopriali aj v minulosti.
Diskuse: 5 příspěvků
8,5 / 10
Diskografie
Unholy Deification (2023)
Sect of Vile Divinities (2020)
Profane Nexus (2017)
Dirges Of Elysium (2014)
Vanquish in Vengeance (2012)
Degeneration (single) (2012)
Scapegoat (single) (2010)
Blasphemous Cremation (EP) (2008)
Primordial Domination (2006)
Thieves Of The Cloth (single) (2006)
Decimate Christendom (2004)
Blasphemy (2002)
Live Blasphemy (live) (2001)
The Infernal Storm (2000)
Diabolical Conquest (1998)
The Forsaken Mourning Of Angelic Anguish (EP) (1997)
Tribute To The Goat (live) (1997)
Promo (demo) (1996)
Upon The Throne Of Apocalypse (1995)
Mortal Throne Of Nazarene (1994)
Onward to Golgotha (1992)
Deliverance Of Horrific Prophecies (EP) (1991)
Entrantment Of Evil (EP) (1990)
Demo 1 (demo) (1990)
Rehearsal Demo (demo) (1990)
JINÉ POHLEDY
Z HODNOCENÍ ČTENÁŘŮ
HODNOCENÍ
Počet čtenářských hodnocení: 12
VLOŽIT HODNOCENÍ
THE ABYSS INSIDE US - Stigma
Řecký instrumentální postrock, jenž koketuje s blackgazem, ambientem i cinematickou hudbou, který se nebojí ani klávesových ploch a piana. Fascinující vizuál skvěle odráží znepokojivost a melancholičnost jejich hudby.
HELEVORN - Espectres
Další španělský příspěvek do už nyní bohaté nadílky výborných doom metalových nahrávek letošního roku. „Espectres“ je klasický, dřevní a čistý doom, přesto stále velmi emotivní a prodchnutý krásně ponurou atmosférou.
WOLFHEART - Draconian Darkness
Fínsky melodicky death so štipkou blacku som objavil až tento rok, ale hrali mi v aute i doma celé leto. Ich siedmy album som teda privítal s rozkročenou náručou a oni ju naplnili po okraj. Nič prelomového, skrátka ich osvedčená kvalitka.
HORNA - Nyx - Hymnejä Yölle
Třicet let po založení je HORNA ve formě. Starý kozel Ville Pystynen, nestor finské blackové scény, za to umí vzít. Ostrý vysypaný BM, halekavá finština a taky rock'n'roll. A skvělé nápady, třeba ústřední melodický motiv v "Hymni II" z hlavy nedostanete.
SARCASM - Mourninghoul
Hleďme, kolega Noisy deklaruje SACRILEGE. Inu, SARCASM jsou jati hluboko v deathmetalových devadesátkách (založeni 1990, reaktivováni 2015) a navíc mají i blackový "edge". Jsou tam i DISSECTION, jinak je to spíše standardní, ničím nevybočující deska.
WINTERFYLLETH - The Imperious Horizon
Hrací čas / počet zajímavých motivů = koeficient ochoty mačkat "replay". WINTERFYLLETH hrají (bez dvou bonusů) hodinu a tentokrát jsou bohužel na nápady skoupí. Nebýt "Upon This Shore" s WOODS OF DESOLATION / REMETE vibes, nebylo by moc kde brát.