Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
O jednej zo štýlotvorných legiend amerického i svetového death metalu som naposledy písal pri albume „Dirges Of Elysium“. Bolo to pred šiestimi rokmi a na nasledovníka „Profane Nexus“ (2017) sa tu ani nedostalo, ale INCANTATION latku nepodliezajú, takže kto nepočul/nemá, môže si ho bez obáv dožičiť. Každopádne ako úvod do témy, ktorú načal John McEntee v roku 1989, recenzia na „Dirges...“ postačí, je tam všetko o tom, že počtom účinkujúcich za dobu existencie táto partia v death metale atakuje rekord, a o tom, akú stopu na scéne zanechala, tiež.
„Sect Of Vile Divinities“ je na svete od 31. augusta, ide to dvanásty album kapely a druhý po návrate k starým dobrým Relapse Records. Základnými kameňmi zostavy sú John McEntee (gitary, vokály) a Kyle Severn (bicie), sólovú gitaru nahral Sonny Lombardozzi (v rokoch 2004 – 2005 člen FLESHTIZED, mohli by ste si od nich pamätať album „Here Among Thorns“) a basgitaru Chuck Sherwood (kedysi u blackmetalistov BLOOD STORM). Zostava sa odvtedy – aké nečakané! – stihla opäť zmeniť a na gitaru už hrá 28-ročný mládenec Luke Shively.
Silná zostava, veteráni a zakladatelia scény s posilou ostrieľaných hráčov, k tomu skutočnosť, že INCANTATION svoje štandardy neznižujú, ako teda dopadá aktuálna dvanásťskladbová kolekcia? Presne tak, ako by ste očakávali od ľudí, ktorých hranie death metalu stále baví a svojim víziám sprostredkovaným hudbou i textami naďalej veria. Môžeme si hovoriť, že „Inca“ sú predovšetkým kapelou albumov 90. rokov, ktoré kov smrti zasiahli tak, že ich vplyv počujete u stoviek spolkov okolo celého sveta. Bez ohľadu na to, koľko „hudobníckych obdivovateľov“ sa vyrojí, však to, čo stvorí John, rozoznáte po prvých tónoch. Nebojím sa nazvať ho „Chuckom Schuldinerom pekelného a rúhačského death metalu“, možno tisíce gitaristov vychádzajú z riffov, ktoré vymyslel on.
Na úsvite 90. rokov formovali aj BDM, s „Onward To Golgotha“ sa zaradili medzi niekoľko výrazných skupín, ktoré budovali základy, v roku 1992 patril k najextrémnejším materiálom, podladený naklepaný i ťahavý hukot s hrobovo hlbokým vokálom zadupával do zeme. Časom sa stali relevantnými hlavne pre infernu zasvätenej časti deathmetalového spektra a tam sú pojmom aj v roku 2020. „Sect...“ je v zásade ďalšou dávkou čírej esencie INCANTATION, ktorá prekvapí skôr len niekoľkými výbuchmi blížiacimi sa besniacemu krepčeniu, aké poznáme od AUTOPSY, a zvukom, ktorý je oproti prastarým časom konkrétnejší, vyčistený, jasne kontúrovaný, napriek tomu si drží prapodstatu dávneho maelstromu.
Znie to skoro ako keby si John povedal „nech davy počujú, aké parádne veci hrám na gitare“, a to, že jeho vokál v pár skočných či zlovestne pomalých momentoch s mrazivou atmosférou znie tak trochu ako hrdlo Chrisa Reiferta je osviežením v bublajúcom kotle „istôt“, akými sú absolútne typické riffy a harmónie nad náklepmi, kobercami kopákov, ale aj vskutku zhubné doomové úseky a klasický hlboký záhrobný hrdelný growl. Ten prináša pohľady do sveta čarodejníckych rituálov, síl siahajúcich po vláde nad svetom smrteľníkov, obrazy pradávnych hrôz a desov ukrytých v zabudnutých svätyniach i v ľudskom podvedomí. Ak som minule spomenul, že NAPALM DEATH ako jedni zo zakladateľov grind coru sú v roku 2020 vlajkovou loďou žánru, to isté platí pre INCANTATION a death metal z útrob pekelných.
INCANTATION death metal ctia a pestujú. Už 31 rokov. Ak by som niekedy prežíval SFU, po vypočutí „Sect Of Vile Divinities“ by ma prestalo trápiť, čo tomuto žánru v roku 2020 vyviedli Chris Barnes a spol.
1. Ritual Impurity (Seven of the Sky Is One)
2. Propitiation
3. Entrails of the Hag Queen
4. Guardians from the Primeval
5. Black Fathom’s Fire
6. Ignis Fatuus
7. Chant of Formless Dread
8. Shadow-Blade Masters of Tempest and Maelstrom
9. Scribes of the Stygian
10. Unborn Ambrosia
11. Fury’s Manifesto
12. Siege Hive
Diskografie
Unholy Deification (2023) Sect of Vile Divinities (2020) Profane Nexus (2017) Dirges Of Elysium (2014) Vanquish in Vengeance (2012) Degeneration (single) (2012) Scapegoat (single) (2010) Blasphemous Cremation (EP) (2008) Primordial Domination (2006) Thieves Of The Cloth (single) (2006) Decimate Christendom (2004) Blasphemy (2002) Live Blasphemy (live) (2001) The Infernal Storm (2000) Diabolical Conquest (1998) The Forsaken Mourning Of Angelic Anguish (EP) (1997) Tribute To The Goat (live) (1997) Promo (demo) (1996) Upon The Throne Of Apocalypse (1995) Mortal Throne Of Nazarene (1994) Onward to Golgotha (1992) Deliverance Of Horrific Prophecies (EP) (1991) Entrantment Of Evil (EP) (1990) Demo 1 (demo) (1990) Rehearsal Demo (demo) (1990)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2020 Vydavatel: Relapse Records Stopáž: 45:42
Pokud by MI byla položena otázka "INCA nebo IMMO?", pak bych odpověděl "IMMO forever!". Poslech novinky INCA na věci nemění ničeho. Jo to takový INCA standard a místy se mi dere na jazyk přívlastek "unavený".
Tihle Holanďani jako by se snažili dát gothic rocku novou svěží tvář, v jejich hudbě je temná atmosféra FIELDS OF THE NEPHILIM, stejně tak i moderní melodie přívětivější postrockové scény. K tomu trocha neo-progrockových fines a je z toho podmanivé dílo.
Mladší a výrazně sígrovitější bráška ALCEST se vrací s třetím zářezem a jako správný gen Z cápek míchá BM melodickou agresi, punkovou attitude, emo, neurózu a úzkost. Přímočará a chytlavá spojnice mezi TikTokem a starými VHS klipy. A hlavně poctivá metla!
Ocasi z Čejkovic majů novů desku. Sů tam hity "Liberta" a "Kdo chce kopat, mosí slopat". Aj naživo to fest šlape. Ani tá trůba nechýba a to z jejich drunk punku dělá sexy věc, že by aj Rudi podlehl. Čekujte spotifáj. S tou libertoooooou!!
Běsové pařížských stok jsou zpět a s nimi i jejich nově okovaný melodický a pompézní Métal Noir. Reaper dí pravdu, že novince chybí takový hit, ale ten se podaří opravdu zřídka. Jinak to zas nádherně valí a vytváří řácky zlou a velebnou atmosféru. Merde!
Finský doom metal postavený na klasických těžkých rifech raných BLACK SABBATH. Hutná, pomalá hudba podbarvená ponurou, tíživou atmosférou, ve které je slyšet odkaz „Master Of Reality“, ale zároveň má své vlastní kouzlo.
Máte rádi devadesátky? Snad zbytečná otázka, ne? Skupina z amerického Nashville na svém novém albu variuje ozvěny grunge a tvrdšího rocku, jak jsme jej znali zhruba 3 dekády zpátky. Kvalitní songy a velmi slušná atmosféra musí potěšit nejen pamětníky.
Další z těch v poslední době četných nahrávek neřešících aktuální datum. Příjemná sbírka (klasicky) heavymetalových písní, nepostrádá slušné nosné melodické linky ani podařené refrény. Za mě snad jen výtka směrem k o 1-2 skladby přepálené stopáži.