Kým Kingdom Of Madness predstavoval – vyjadrené športovou terminológiou – zahrievacie kolo, Vain Glory Opera už stelesňuje naozajstné preteky. Vidno, že členovia Edguy prestávku medzi dvoma doskami efektívne využili na svoje zdokonalenie. Najmä čo sa týka celkového výrazu je Vain Glory Opera na míle vzdialená debutu.

Na úvod nás správne naladí krátka spievaná predohra Overture a vzápätí už „musíme“ čeliť speedu Until We Rise Again. Od prvého tracku možno rozoznať prvky, ktoré sa stali medzičasom charakteristickým znamením Edguy: strhujúce niekedy zvonivé, inokedy navzájom sa predbiehajúce, či miestami aj kvílivé gitary, využitie zboru a v neposlednom rade frontmanov kvalitný vokál. Je až zarážajúce, ako Tobi dokázal svoje hlasové dispozície vylepšiť. Vynikajúca skladba How Many Miles je postavená na klasickom princípe rýchlejšej rytmiky a pomalšieho spevu.
Balady patria k pevnej súčasti každého albumu Edguy a inak tomu nie je ani na Vain Glory Opera. Scarlet Rose za doprovodu akustickej gitary len potvrdzuje dobre známu vec, že Mr. Sammet má jednoducho talent na skladby takéhoto druhu.
Piata v poradí Out Of Control dáva dôraz na silný refrén, čo je tiež jednou z charakteristických čŕt tejto kapely. Umenie napísať dostatočne pútavý a pritom ľahko zapamätateľný a spevný refrén ocenia fans hlavne v live prevedení. Veď čo môže byť lepšie, ako zaspievať si spoločne s kapelou počas koncertu?

Tobiasovi sa opäť podarilo do štúdia nalákať zopár hostí a je nutné podoktnúť, že nie hocijakých. Hansi Kürsch si s chuťou zaspieval hneď v dvoch skladbách (Out Of Control, Vain Glory Opera) a svojim špecifickým hlasom priniesol do edguyovských skladieb závan jeho domovskej kapely. Z ďalších hostí možno spomenúť Ralfa Zdiarsteka, Normana Meiritza a Andyho Allendörfera činiacich sa v zbore. A keďže album mixoval vo Finnvoxe Timo Tolkki, neodolal a prispel aj on jedným sólom k dielu.
V spojitosti s hosťujúcimi muzikantmi sa tu nachádza ešte jedna zvláštnosť. Bývalého bubeníka nahradil Felix Bohnke, avšak na albume ho ešte nepočuť. Všetky bubny totiž nahral Frank Lindenthal.

Z ďalších skladieb, ktoré ma zaujali, spomeniem desiaty track s názvom No More Foolin. Chalani to po orchestrálne ladenej Tomorrow navyše s textom hodným zamyslenia, rozbalia pekne od podlahy, dokonca miestami neváhali použiť aj thrash metalové postupy. Záverečnú Hymn z produkcie Ultravox považujem za jednu z tých lepších coververzií. Edguy jej dokázali vtisnúť vlastnú tvár až na refrén, ktorý však znie nepochybne lepšie v podaní Tobiho.

Kapela spravila týmto albumom obrovský krok dopredu, čo sa odrazilo hneď aj na spoločnom turné s Iron Savior. A zároveň chtiac či nechtiac museli všetci speed metalisti zobrať na vedomie, že v podobe Edguy im rastie veľmi silná konkurencia.