Protibushovská myšlienková výplň začína byť u amerických umelcov na ústupe, hoci ide pravdepodobne len o kľud pred budúcoročnou predvolebnou búrkou. Jedným z posledných matadorov je Al Jourgensen, ktorého na novinke „The Last Sucker“, podobne ako na dvoch predchádzajúcich albumoch, ešte stále baví riešiť najznámejšieho texaského rančera (Chuck Norris odpustí), navyše so sľubom, že ide o poslednú štúdiovú nahrávku MINISTRY: „Vyzerá to tak, že on je mojou múzou. Každý si tuším myslí, že keď vládne demokrat, moje albumy nestoja za nič. Takže ešte spravím tento a potom spolu s Georgeom Bushom odcválame ruka v ruke oproti západu slnka.“ Barack Obama a Hillary Clinton budú možno polichotení, ako sa Mr. Jourgensen spolieha v ich víťazstvo, hoci kebyže Hillary pozná MINISTRY trochu bližšie, určite potvrdí, že najlepšie albumy tejto industriálnej legendy vznikli práve počas prezidentovania jej demokratického manžela.

Ak bola svojho času „Lay Lady Lay“ z po mnoho stránkach najlepšieho albumu „Filth Pig“ dokonalou coververziou, ktorá folkového Boba Dylana zmenila na chladnú a odosobnenú zministrizovanú odrhovačku (a tak trochu aj paródiu), súčasní MINISTRY sú presný opak. Industriálne neúprosné naprogramované bicie viacmenej iba zdrsňujú prítulnú rock’n’rollovú podstatu skladieb a na mnohých miestach dokonca silácky robia ramená iba pre účel; hoci napríkald punkovo predrazená, dokonalá hitovka „Watch Yourself“ na začiatku albumu ešte nepotvrdí. Myšlienku, že by rytmicky mohlo ísť o nevedomú zakonzervovanosť, pochováva práve priamočiara „pesničková“ tvár súčasných MINISTRY. Či je coververzia THE DOORS „Roadhouse Blues“ dofarbením celkovej koncepcie alebo len pokus o napodobenie úspechu „Lay Lady Lay“? Možno oboje. Nielen vďaka hosťovaniu Burtona C. Bella z FEAR FACTORY patrí medzi vrcholy albumu. Znie dokolane ministrovsky a patrí medzi tie coververzie, ktorým dala nová forma aj nový, zaujímavý obsah. Ak si predstavíme, že pri svojich politických úvahách si Al Jourgensen našiel vo svojej drogami ťažko skúšanej mysli miesto na cielený umelecký koncept a „mission statement“, môžeme sa dopracovať až ku predpokladu, že namiesto snahy o konkurenciu pre STRAPPING YOUNG LAD sú dnešní MINISTRY skôr bardmi svojej punkovej prapodstaty a rock’n’rollovej nespútanosti, teda čosi ako MOTÖRHEAD (pozostatkov) industriálneho metalu. To je zároveň myšlienkové nastavenie, ktoré poslucháčovi preloží masu zvuku z „The Last Sucker“ na ako tak zaujímavý album. Môžete si lámať hlavu nad tým, akou veľkou konkurenciou sú mechanické a stuhnuto industriálne rytmické relikvie pre takmer folkový prejav a živelnú gitarovú riavu na povrchu. Žiadnou. Po grafickom znázornení zvukovej stopy hľadajte to podstatné medzi najvyššími štítmi pojašenej krivky. Nie v nich.

Pravicový konzervativizmus podrží vodítko súčasnej Ameriky ešte aspoň ten rok a pokiaľ si to Mr. Jourgensen s odchodom do dôchodku nerozmyslí a s ďalším albumom sa nepoponáhľa tak, ako so súčasným, je jasné, že citát o politickom systéme priaznivom pre múzu a inšpiráciu nebude tak celkom pravdivý. MINISTRY majú svoj vrchol dávno za sebou a pokiaľ by namiesto narýchlo zbúchanej trilógie “Houses Of The Molé”, “Rio Grande Blood” a “The Last Sucker” prišli s koncentrátom toho najlepšieho za posledné tri roky na jednom albume, azda by svojmu zlatému obdobu z deväťdesiatych rokov dokázali konkurovať s väčším úspechom.