Žalostné logo, dvojkopákový energický neothrash s klávesovou romantikou, stokrát počutá severská tajuplnosť, ktorá už pomaly prestáva byť tajuplná, fotky útočiace na prvú signálnu metalového zmyslu pre estetiku a hudba, ktorá je hlboká tak na dve čísla. Kombinácia faktorov, ktorá k počudovaniu už niekoľko rokov hrá prvé husle v predajnosti metalovej scény, akoby slúžila ako šlabikár novej generácii post-göteborských a heavy metalom ovplyvnených kapiel.

NORTHER aspoň nestrácajú čas. Tracky sú punkovo krátke a úderné, „wtf?“ dojem znásobujú aj názvy niektorých skladieb („Fuck You“, „Die“, „Throwing My Life Away“) a jednoduchý hudobný základ, ktorý balansuje medzi punkom a thrash metalom. Snaha o obohatenie spočíva v málo nápaditých klávesoch a gitarových sólach, taktiež čerpajúcich z „vrchných“ vôd inštrumentálnej studnice. Do uší bijúce ovplyvnenie krajanmi CHILDREN OF BODOM však pochováva akúkoľvek snahu o zhovievavejší verdikt. Rozšírenie si hudobného vzdelania by možno pomohlo kapele NORTHER odpútať sa od tých zopár stupníc, ktoré (s výnimkou sól) donekonečna omieľajú. Možno je to tak naschvál. Tým horšie.. Tak sa radšej tvárme, že nie.

Akákoľvek snaha o odbočenie prináša iba výsledný dojem, podľa ktorého by toto CD muselo byť kompiláciou toho naj... ehm, no povedzme najznámejšieho, čo Fínsko prinieslo metalovému svetu, prízraky AMORPHIS, NIGHTWISH, či dokonca HIM, akoby sa dívali cez sklenené výklady múzea voskových figurín, ktorého najväčšiu časť prehliadky však stále zabezpečuje Mr. Laiho a jeho kumpáni. Albumu nechýbajú dramatické zlomy a zmeny, forma však obsah zasupluje len dočasne a na krátko. Stokrát sympatickejší (s prižmúrenými očami v takmer rovnakej lige) mi prídu MORS PRINCIPIUM EST, ktorí akoby kožu, účesy a make-up vymenili výhodným kurzom za talent. NORTHER rozhodne nevyzerajú na to, že by im talent chýbal. Aspoň trochu určite nie. Idú na to však zle. Určite je veľká zábava hrať ich muziku (snáď okrem štvorakordového klávesáka), na „predaj“ výsledku náročnejšiemu poslucháčovi však treba viac. „Fuck you... fuck you... fuck you...“ Oukej, už som ticho.

Severania bez „n“ naservírovali poslucháčom príliš jednotvárnu a ničím neoriginálnu masu neothrashu s klávesovou škraboškou. Už Deti od Bodomu v tomto štýle pôsobia nejeden piatok poriadne rozpačito, od NOTHER rezignujúcich na akýkoľvek odklon od šablóny teda ťažko čakať viac. U verklíkov typu posledného HYPOCRISY to ako tak zachraňuje aspoň produkcia, i na tomto poli sú NORTHER pár rokov pozadu. Nejde u nich o debut, album vyšiel u renomovanej firmy, chýba teda dôvod posudzovať „Till Death Unites Us“ menej náročne. Zopár úderných momentov (ak by som mal vybrať konkrétnu celú skladbu, tak napríklad „Die“), na ktorých sa dá stavať a ktoré bránia v zmietnutí tohto spolku do koša, tu napriek všetkému nepochybne je. O to viac škoda, že sa nejedná o debut. Premiéra podobnej kvality by bola nepochybne sľubná.