Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Naozaj ťažko sa hľadajú kapely ako WOVENHAND. Atmosféra tejto hudby je zvláštne nákazlivá a ak máte za sebou ťažký deň, zároveň má schopnosť chápavo si vás privinúť a vo vlastnom lone priviesť do príjemných driemot.
Novinka, okrem toho, že bola zložená prakticky na kolene doma počas covidových lockdownov, je špecifická aj tým, že prvýkrát nie je autorom väčšiny motívov David Eugene Edwards. Ten sa ešte v dobe, „keď bol svet v poriadku“, zamestnával experimentálnou kolaboráciou s Alexandrom Hackem (EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN). A tak gitarista Chuck French, ktorý rád a vášnivo rozpráva o svojich pedáloch a efektoch (svoj najpoužívanejší našiel náhodou s pomocou kamaráta na chicagskej skládke), na „Silver Sash“ prišiel s väčšinou prvotných nástrelov skladieb.
„Pravidelne som otravoval Davida s vlastnými náčrtmi a ako malý chlapec som pred ním nedočkavo stepoval – mám vo vrecku zopár songov, kámo, poďme ich nahrať, ja chcem vyraziť do klubov a hrať!“, spomína Chuck v jednom z rozhovorov.
Chuck je tiež kľúčom k pochopeniu zvukového prerodu, ktorý sa u WOVENHAND udial pred desiatimi rokmi. V tej dobe si Edwards prizval do kapely energického mladíka s HC/punk minulosťou. Je to jeho zásluha, že hudba obsahuje viac vrstiev, priestor sa opticky zaplňuje a zvukový kabát je odvtedy stále viac tehotný na počet nástrojov, rôznych ruchov a efektov. Aj keď sa k väčšiemu podielu na tvorbe samotnej osmeľoval dlho, Chuckov prínos na novinke je logickým vyústením jeho pôsobenia v kapele a tvorivého príspevku do kompozičného procesu v minulosti.
„Keď som ich prvýkrát videl hrať, hovorím si - wow! Vidím týpka, ktorý pôsobí ako zajatec z Vietnamu, ktorému sa podarilo dostať na slobodu, ale každým momentom ju môže znovu stratiť! Chcem byť toho súčasťou!“
Áno, živé vystúpenia Davida Eugena Edwardsa sú známe autenticitou kapelníkovho vystupovania. Potomok pôvodných amerických obyvateľov sa do songov ponára nekontrolovane. Na koncertoch vyvracia oči, mimovoľne pľuje, obecenstvo ani neregistruje a keď v prestávkách medzi skladbami s privretými očami odriekava akoby pre seba rôzne mantry, divákovi pripadá ako zaseknutý na pomedzí dvoch svetov. Je ťažké uveriť, že v tých chvíľach na ničom nefičí.
Dojmy z novinky ma potom len utvrdzujú v tom, že aure charizmatického kazateľa, ktorú David okolo seba bez námahy šíri svojím šarmom, nehrozí vyblednutie.
Nemusí sa to vyjaviť na prvé vypočutie, ale dovolím si tvrdiť, že tak tvrdú hudbu, ako ilustrujú niektoré momenty „Silver Sash“, sme ešte od WOVENHAND nepočuli. Áno, hlučný „Laughing Stalk“ pred desiatimi rokmi bol určite bleskom z jasného neba. Dnes však tá zvuková ťažoba znie naliehavejšie, esencia hudobného prejavu potemnela. Úvodná hymnická plynová bomba „Tempel Timber“ ťažkopádne ťahá nohy z medu. Groovy hitovka „Dead Dead Beat“ ústredným infekčným riffom sfukuje prach z nahrávok THE STOOGES. Špinavá lo-fi nádhera „Omaha“ príjemne reže, škrabkajúc uši väzbením strún tak akurát na hranici toho, čo je ešte komfortné – hypnotický trip sám osebe a vlajková loď doterajších Chuckových experimentov s efektami.
Zážitok s hudbou WOVENHAND bol vždy emočne intenzívny. Nepopierateľná koketéria s hard & heavy na posledných albumoch tú intenzitu z obsahu napokon pretavila aj do formy. Bola potrebným osviežením vtedy, keď už sa mohlo zdať, že sa ich americana vyčerpáva. Zafungovalo to ako transfúzia a denverská partička si svoje poslucháčske spektrum spestrila o fanúšikov tvrdších žánrov. Tých starých si udržala. Technicky vzaté má ich hudba stále ďaleko k metalu. Ušpiníte sa z nej však podstatne viac, než tomu bývalo v "nultých" rokoch, ktoré dnes môžeme považovať za obdobie formovania tradičných WOVENHAND.
Prísť po šiestich rokoch s polhodinkou novej hudby, to nie je na zlatú medailu v produktivite práce. Povedané však bolo to najdôležitejšie. Silný výluh podmanivej americany ako soundtrack k tejto vskutku apokalyptickej dekáde? Pokojne!
Počasie na novinke sa zatiahlo príznačne dobe, v ktorej žijeme. Starnúci Edwards rokmi rozvíja autocenzúru a tentokrát skutočne škrtol akúkoľvek vatu. Aj vďaka tomu je stretnutie s WOVENHAND znovu intenzívnym zážikom.
1. Tempel Timber
2. Acacia
3. Duat Hawk
4. Dead Dead Beat
5. Omaha
6. Sicagnu
7. The Lash
8. 8 of 9
9. Silver Sash
Diskografie
Refractory Obdurate (2014) The Laughing Stalk (2012) Live At Roepaen (DVD) (2012) Black Of The Ink (EP + kniha) (2011) The Threshingfloor (2010) Ten Stones (2008) Puur (soundtrack) (2006) Mosaic (2006) Consider The Birds (2004) Blush Music (soundtrack) (2003) Woven Hand (2002)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2022 Vydavatel: Glitterhouse Records Stopáž: 32:37
Tihle Holanďani jako by se snažili dát gothic rocku novou svěží tvář, v jejich hudbě je temná atmosféra FIELDS OF THE NEPHILIM, stejně tak i moderní melodie přívětivější postrockové scény. K tomu trocha neo-progrockových fines a je z toho podmanivé dílo.
Mladší a výrazně sígrovitější bráška ALCEST se vrací s třetím zářezem a jako správný gen Z cápek míchá BM melodickou agresi, punkovou attitude, emo, neurózu a úzkost. Přímočará a chytlavá spojnice mezi TikTokem a starými VHS klipy. A hlavně poctivá metla!
Ocasi z Čejkovic majů novů desku. Sů tam hity "Liberta" a "Kdo chce kopat, mosí slopat". Aj naživo to fest šlape. Ani tá trůba nechýba a to z jejich drunk punku dělá sexy věc, že by aj Rudi podlehl. Čekujte spotifáj. S tou libertoooooou!!
Běsové pařížských stok jsou zpět a s nimi i jejich nově okovaný melodický a pompézní Métal Noir. Reaper dí pravdu, že novince chybí takový hit, ale ten se podaří opravdu zřídka. Jinak to zas nádherně valí a vytváří řácky zlou a velebnou atmosféru. Merde!
Finský doom metal postavený na klasických těžkých rifech raných BLACK SABBATH. Hutná, pomalá hudba podbarvená ponurou, tíživou atmosférou, ve které je slyšet odkaz „Master Of Reality“, ale zároveň má své vlastní kouzlo.
Máte rádi devadesátky? Snad zbytečná otázka, ne? Skupina z amerického Nashville na svém novém albu variuje ozvěny grunge a tvrdšího rocku, jak jsme jej znali zhruba 3 dekády zpátky. Kvalitní songy a velmi slušná atmosféra musí potěšit nejen pamětníky.
Další z těch v poslední době četných nahrávek neřešících aktuální datum. Příjemná sbírka (klasicky) heavymetalových písní, nepostrádá slušné nosné melodické linky ani podařené refrény. Za mě snad jen výtka směrem k o 1-2 skladby přepálené stopáži.