Prvá skladba je dobrá, druhá ani nie, tretia skladba je vynikajúca, štvrtá je fajn, piata ani nie...

David Eugene Edwards, líder WOVEN HAND, apoštol a šaman vždy trochu temnej americany, zapája do svojho folku na čoraz viac punku a metalovej tvrdosti, ale efektný je už len striedavo. Príčin to má niekoľko.

„Začiatok mi pripomína – môžem to vôbec povedať? – PRIMORDIAL,“ napísal na Facebooku o skladbe „Hiss“ spevák PRIMORDIAL Alan Averill, inak veľký fanúšik kapely, a mal pravdu. Nebolo to prvé z rady prekvapení. Po tom, ako Edwards spieval na oslavu Boha a hecoval metalistov na festivale Roadburn, vydáva album u Jacoba Bannona z CONVERGE a spolieha sa na nahrávanie a mixovanie u Sanforda Parkera z MINSK.

Už prvú skladbu zakončuje Edwards odviazaným gitarovým úvodom, v druhej nechá bubeníka mlátiť do bicích ako nikdy, vo štvrtej hrá vyslovene punk a v deviatej reže gitarovými riffmi do živého. Žiaľ, v snahe zmeniť tradičnú metodiku akoby niekedy aranžoval bez nápadu a snáď až polovica kompozícii znie únavne, predovšetkým v druhej časti albumu. Ale napríklad aj vypustený začiatok druhej skladby dramaturgicky nefunguje a znie akoby nebolo čím zaplniť minutáž.

Spev je v princípe stále úžasný, ibaže aj ten čoraz viac prechádza cez zefektovaný mikrofón, je menej osobný a neprináša také zážitky. Viac sa riadi priamo Bibliou a menej náhodne zaznamenanými výjavmi, viackrát mu chýba dramatický moment, aby vôbec mohol vyniknúť.

Príkladom, kde všetko funguje perfektne, je tretia „The Refractory“, jedna z najlepších piesní WOVEN HAND vôbec. To, že práve ona má v sebe viac tradičného ako zvyšok, hovorí všeličo. Zrejme aj o autorovi krátkej recenzie.

Ako hodnotím predošlé albumy:
Woven Hand (2002) - 8/10
Consider The Birds (2004) - 10/10
Mosaic (2006) - 10/10
Ten Stones (2008) - 9/10
The Threshingfloor (2010) - 8/10
The Laughing Stalk (2012) - 8/10