Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ak by takto spievali o Bohu ďalšie kresťanské kapely, možno by som tiež mal bližšie k viere.
Talent a oduševnenie, aké David Eugene Edwards vložil najprv do 16 HORSEPOWER a neskôr do WOVEN HAND, prekvapivo inšpirovali aj ľudí z úplne opačného spektra – či už sú to satanisti MARDUK (sic), bezverci PRIMORDIAL alebo experimentátori TOOL a MANES. Potvrdzuje to, že aj v dnešných časoch, kedy je ľudovým hrdinom pochybujúci individualista, si stále vážime veľkého človeka oddaného myšlienke. Obdivujeme jeho zápal, úprimnosť a unikátnu víziu. A v kútiku duše mu závidíme jeho iskru.
Je pozoruhodné, ako často je hudba kresťana s indiánskymi predkami uvádzaná ako niečo, s čím prežijete najťažšie aj najlepšie okamihy života. Až si človek nie je istý, či nestráca kritický odstup, keď je preňho aj dramaturgicky zbabraný album „The Threshingfloor“ beznádejne najlepším albumom roku 2010. Zároveň je ale vďačný, že ešte stále existuje niečo, čo ho o kritický odstup pripraví. Spoľahlivo a opakovane.
Práve o tom je nový album WOVEN HAND. Znova riskuje, znova zapisuje neopakovateľné, znova má svoje chyby a znova ich zadupe do zeme minútami, ktoré sú skrátka úchvatné. WOVEN HAND bol vždy skôr o pokore ako o dočahovaní dokonalosti.
„The Laughing Stalk“ je nečakaným obratom k tvrdosti a živelnosti koncertných vystúpení. Ešte nedávno to vyzeralo, že denverský zázrak bude skôr prehlbovať záujem o cudzokrajný folklór. Ibaže David Eugene Edwards znova spomína na mladosť, kedy ho okrem kostolnej hudby a indiánskych zvykov formovali tiež Nick Cave, THE GUN CLUB alebo JOY DIVISION. Novinka odkladá bokom obdobie alternatívneho country, intímneho i svetového folku. Dokonca aj obľúbenú banjolu. Je to temná, frajerská, biblická americana. Nadhadzuje tučné riffy, spontánne výkriky a „dýcha ťažkú hlinu“, ako sa spievalo v starej skladbe „Your Russia“.
Okrem toho je tradične ohromujúca spevácky a textovo. David Eugene Edwards nie je hercom, ale dielo skutočne prežíva. Jeho texty o Bohu nie sú iba odpočuté frázy, ale metafory žijúce vo vlastnom svete (a vychádzajú dokonca knižne). Na koncertoch David vyvracia oči, nevedomky pľuje, hýbe nohami a bez ohľadu na to, či hrá utiahnuté alebo výbušné skladby, vždy máte pocit, že na pódiu odovzdáva svoje vnútro a spieva nenapodobiteľne.
Práve tieto zaklínadlá sú po prvýkrát hmatateľné aj na albume. Na rozdiel od silných, no ešte stále kultivovaných piesní z nahrávok „Ten Stones“ a „Mosaic“ je „The Laughing Stalk“ naozaj zemitý a nespútaný so všetkými pre a proti, ktoré k tomu patria. Ako vždy, aj teraz sa jeho experimentovanie občas triafa vedľa („Coup Stick“, „As Wool“), zvyšok je ale často odzbrojujúci.
Slovom, netreba sa tomu brániť. David Eugene Edwards sa po dvadsiatich rokoch postavil zo stoličky a hrá diabolsky dobre – bez ohľadu na väčšie sympatie k jeho minulej tvorbe, ktorá je pre mňa náboženstvom.
Najlepšie skladby: Maize, Long Horn
Ako hodnotím predošlé albumy: Woven Hand (2002) - 8/10 Consider The Birds (2004) - 10/10 Mosaic (2006) - 10/10 Ten Stones (2008) - 9/10 The Threshingfloor (2010) - 8/10
1. Long Horn
2. The Laughing Stalk
3. In The Temple
4. King O King
5. Closer
6. Maize
7. Coup Stick
8. As Wool
9. Glistening Black
Diskografie
Refractory Obdurate (2014) The Laughing Stalk (2012) Live At Roepaen (DVD) (2012) Black Of The Ink (EP + kniha) (2011) The Threshingfloor (2010) Ten Stones (2008) Puur (soundtrack) (2006) Mosaic (2006) Consider The Birds (2004) Blush Music (soundtrack) (2003) Woven Hand (2002)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2012 Vydavatel: Glitterhouse Records Stopáž: 42:47
Živák alebo best of? ELECTRIC WIZARD skracujú 8-ročné čakanie na novú dosku dokonale reprezentatívnou živou kolekciou, pokrývajúcou obdobie medzi „Dopethrone“ (2000) a „Time To Die“ (2014). Podľa očakávania brutálne ťažký, ale brutálne odmeňujúci posluch.
Těžko zařaditelná hudba, stylově oscilující od progres poprocku a art rocku až k metalu. První deska, kterou si dám do předběžných TOP 2025. Zpěvačka Grégoire Caussèque mi svým často až éterickým projevem v kombinaci s neotřelou dánštinou přímo učarovala.
Skotská dnes-už symfo&pagan blacková veličina se vrací se svým možná nejmajestátnějším albem, které maluje na rozměrná plátna rozmáchlými tahy provoněnými rašelinou a svěžím vzduchem Highlands. Okamžitá láska, od dob debutu jsem si SAOR tak neužíval!
Nová Markova sólovka je překvapivě dobrá a pestrá deska. Nečekejte však výzvu novým NIGHTWISH. Tohle je především pocta starým hard rockovým klasikům. To už ostatně bylo patrné z „Kashmirovského“ singlu „Left on Mars“.
Jedna z těch desek, které vás převálcují už prvním poslechem, ale v hlavě vám po ní nic nezůstane. Vím jen, že se mi to bude líbit, takže další poslechy tohoto těžkotážního deathového válce jsou nutností. Takže jdeme opět na to!
Po délkou a invencí přemrštěném minulém počinu se Ludvigsson nepoučil a opět se rozmáchl k nabobtnalé a divoké jízdě. Kreativní deathmetalové skladby s šílenou stopáží jsou výživné, ale současně vyčerpávající. Téhle běsnící hydře chybí trocha soudnosti.
Na nových DT je zajímavý návrat M. Potnoye za bicí a....a to je to jediné, co je na nich zajímavé. Už singly ukázaly, kam to celé směřuje a zbytek bohužel nudu jen podpořil. Šílená stopáž, nápady mnohokrát slyšené, doposlechnout 3x za sebou byla řehole.