Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ak by takto spievali o Bohu ďalšie kresťanské kapely, možno by som tiež mal bližšie k viere.
Talent a oduševnenie, aké David Eugene Edwards vložil najprv do 16 HORSEPOWER a neskôr do WOVEN HAND, prekvapivo inšpirovali aj ľudí z úplne opačného spektra – či už sú to satanisti MARDUK (sic), bezverci PRIMORDIAL alebo experimentátori TOOL a MANES. Potvrdzuje to, že aj v dnešných časoch, kedy je ľudovým hrdinom pochybujúci individualista, si stále vážime veľkého človeka oddaného myšlienke. Obdivujeme jeho zápal, úprimnosť a unikátnu víziu. A v kútiku duše mu závidíme jeho iskru.
Je pozoruhodné, ako často je hudba kresťana s indiánskymi predkami uvádzaná ako niečo, s čím prežijete najťažšie aj najlepšie okamihy života. Až si človek nie je istý, či nestráca kritický odstup, keď je preňho aj dramaturgicky zbabraný album „The Threshingfloor“ beznádejne najlepším albumom roku 2010. Zároveň je ale vďačný, že ešte stále existuje niečo, čo ho o kritický odstup pripraví. Spoľahlivo a opakovane.
Práve o tom je nový album WOVEN HAND. Znova riskuje, znova zapisuje neopakovateľné, znova má svoje chyby a znova ich zadupe do zeme minútami, ktoré sú skrátka úchvatné. WOVEN HAND bol vždy skôr o pokore ako o dočahovaní dokonalosti.
„The Laughing Stalk“ je nečakaným obratom k tvrdosti a živelnosti koncertných vystúpení. Ešte nedávno to vyzeralo, že denverský zázrak bude skôr prehlbovať záujem o cudzokrajný folklór. Ibaže David Eugene Edwards znova spomína na mladosť, kedy ho okrem kostolnej hudby a indiánskych zvykov formovali tiež Nick Cave, THE GUN CLUB alebo JOY DIVISION. Novinka odkladá bokom obdobie alternatívneho country, intímneho i svetového folku. Dokonca aj obľúbenú banjolu. Je to temná, frajerská, biblická americana. Nadhadzuje tučné riffy, spontánne výkriky a „dýcha ťažkú hlinu“, ako sa spievalo v starej skladbe „Your Russia“.
Okrem toho je tradične ohromujúca spevácky a textovo. David Eugene Edwards nie je hercom, ale dielo skutočne prežíva. Jeho texty o Bohu nie sú iba odpočuté frázy, ale metafory žijúce vo vlastnom svete (a vychádzajú dokonca knižne). Na koncertoch David vyvracia oči, nevedomky pľuje, hýbe nohami a bez ohľadu na to, či hrá utiahnuté alebo výbušné skladby, vždy máte pocit, že na pódiu odovzdáva svoje vnútro a spieva nenapodobiteľne.
Práve tieto zaklínadlá sú po prvýkrát hmatateľné aj na albume. Na rozdiel od silných, no ešte stále kultivovaných piesní z nahrávok „Ten Stones“ a „Mosaic“ je „The Laughing Stalk“ naozaj zemitý a nespútaný so všetkými pre a proti, ktoré k tomu patria. Ako vždy, aj teraz sa jeho experimentovanie občas triafa vedľa („Coup Stick“, „As Wool“), zvyšok je ale často odzbrojujúci.
Slovom, netreba sa tomu brániť. David Eugene Edwards sa po dvadsiatich rokoch postavil zo stoličky a hrá diabolsky dobre – bez ohľadu na väčšie sympatie k jeho minulej tvorbe, ktorá je pre mňa náboženstvom.
Najlepšie skladby: Maize, Long Horn
Ako hodnotím predošlé albumy: Woven Hand (2002) - 8/10 Consider The Birds (2004) - 10/10 Mosaic (2006) - 10/10 Ten Stones (2008) - 9/10 The Threshingfloor (2010) - 8/10
1. Long Horn
2. The Laughing Stalk
3. In The Temple
4. King O King
5. Closer
6. Maize
7. Coup Stick
8. As Wool
9. Glistening Black
Diskografie
Refractory Obdurate (2014) The Laughing Stalk (2012) Live At Roepaen (DVD) (2012) Black Of The Ink (EP + kniha) (2011) The Threshingfloor (2010) Ten Stones (2008) Puur (soundtrack) (2006) Mosaic (2006) Consider The Birds (2004) Blush Music (soundtrack) (2003) Woven Hand (2002)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2012 Vydavatel: Glitterhouse Records Stopáž: 42:47
Tihle Holanďani jako by se snažili dát gothic rocku novou svěží tvář, v jejich hudbě je temná atmosféra FIELDS OF THE NEPHILIM, stejně tak i moderní melodie přívětivější postrockové scény. K tomu trocha neo-progrockových fines a je z toho podmanivé dílo.
Mladší a výrazně sígrovitější bráška ALCEST se vrací s třetím zářezem a jako správný gen Z cápek míchá BM melodickou agresi, punkovou attitude, emo, neurózu a úzkost. Přímočará a chytlavá spojnice mezi TikTokem a starými VHS klipy. A hlavně poctivá metla!
Ocasi z Čejkovic majů novů desku. Sů tam hity "Liberta" a "Kdo chce kopat, mosí slopat". Aj naživo to fest šlape. Ani tá trůba nechýba a to z jejich drunk punku dělá sexy věc, že by aj Rudi podlehl. Čekujte spotifáj. S tou libertoooooou!!
Běsové pařížských stok jsou zpět a s nimi i jejich nově okovaný melodický a pompézní Métal Noir. Reaper dí pravdu, že novince chybí takový hit, ale ten se podaří opravdu zřídka. Jinak to zas nádherně valí a vytváří řácky zlou a velebnou atmosféru. Merde!
Finský doom metal postavený na klasických těžkých rifech raných BLACK SABBATH. Hutná, pomalá hudba podbarvená ponurou, tíživou atmosférou, ve které je slyšet odkaz „Master Of Reality“, ale zároveň má své vlastní kouzlo.
Máte rádi devadesátky? Snad zbytečná otázka, ne? Skupina z amerického Nashville na svém novém albu variuje ozvěny grunge a tvrdšího rocku, jak jsme jej znali zhruba 3 dekády zpátky. Kvalitní songy a velmi slušná atmosféra musí potěšit nejen pamětníky.
Další z těch v poslední době četných nahrávek neřešících aktuální datum. Příjemná sbírka (klasicky) heavymetalových písní, nepostrádá slušné nosné melodické linky ani podařené refrény. Za mě snad jen výtka směrem k o 1-2 skladby přepálené stopáži.