Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ak by takto spievali o Bohu ďalšie kresťanské kapely, možno by som tiež mal bližšie k viere.
Talent a oduševnenie, aké David Eugene Edwards vložil najprv do 16 HORSEPOWER a neskôr do WOVEN HAND, prekvapivo inšpirovali aj ľudí z úplne opačného spektra – či už sú to satanisti MARDUK (sic), bezverci PRIMORDIAL alebo experimentátori TOOL a MANES. Potvrdzuje to, že aj v dnešných časoch, kedy je ľudovým hrdinom pochybujúci individualista, si stále vážime veľkého človeka oddaného myšlienke. Obdivujeme jeho zápal, úprimnosť a unikátnu víziu. A v kútiku duše mu závidíme jeho iskru.
Je pozoruhodné, ako často je hudba kresťana s indiánskymi predkami uvádzaná ako niečo, s čím prežijete najťažšie aj najlepšie okamihy života. Až si človek nie je istý, či nestráca kritický odstup, keď je preňho aj dramaturgicky zbabraný album „The Threshingfloor“ beznádejne najlepším albumom roku 2010. Zároveň je ale vďačný, že ešte stále existuje niečo, čo ho o kritický odstup pripraví. Spoľahlivo a opakovane.
Práve o tom je nový album WOVEN HAND. Znova riskuje, znova zapisuje neopakovateľné, znova má svoje chyby a znova ich zadupe do zeme minútami, ktoré sú skrátka úchvatné. WOVEN HAND bol vždy skôr o pokore ako o dočahovaní dokonalosti.
„The Laughing Stalk“ je nečakaným obratom k tvrdosti a živelnosti koncertných vystúpení. Ešte nedávno to vyzeralo, že denverský zázrak bude skôr prehlbovať záujem o cudzokrajný folklór. Ibaže David Eugene Edwards znova spomína na mladosť, kedy ho okrem kostolnej hudby a indiánskych zvykov formovali tiež Nick Cave, THE GUN CLUB alebo JOY DIVISION. Novinka odkladá bokom obdobie alternatívneho country, intímneho i svetového folku. Dokonca aj obľúbenú banjolu. Je to temná, frajerská, biblická americana. Nadhadzuje tučné riffy, spontánne výkriky a „dýcha ťažkú hlinu“, ako sa spievalo v starej skladbe „Your Russia“.
Okrem toho je tradične ohromujúca spevácky a textovo. David Eugene Edwards nie je hercom, ale dielo skutočne prežíva. Jeho texty o Bohu nie sú iba odpočuté frázy, ale metafory žijúce vo vlastnom svete (a vychádzajú dokonca knižne). Na koncertoch David vyvracia oči, nevedomky pľuje, hýbe nohami a bez ohľadu na to, či hrá utiahnuté alebo výbušné skladby, vždy máte pocit, že na pódiu odovzdáva svoje vnútro a spieva nenapodobiteľne.
Práve tieto zaklínadlá sú po prvýkrát hmatateľné aj na albume. Na rozdiel od silných, no ešte stále kultivovaných piesní z nahrávok „Ten Stones“ a „Mosaic“ je „The Laughing Stalk“ naozaj zemitý a nespútaný so všetkými pre a proti, ktoré k tomu patria. Ako vždy, aj teraz sa jeho experimentovanie občas triafa vedľa („Coup Stick“, „As Wool“), zvyšok je ale často odzbrojujúci.
Slovom, netreba sa tomu brániť. David Eugene Edwards sa po dvadsiatich rokoch postavil zo stoličky a hrá diabolsky dobre – bez ohľadu na väčšie sympatie k jeho minulej tvorbe, ktorá je pre mňa náboženstvom.
Najlepšie skladby: Maize, Long Horn
Ako hodnotím predošlé albumy: Woven Hand (2002) - 8/10 Consider The Birds (2004) - 10/10 Mosaic (2006) - 10/10 Ten Stones (2008) - 9/10 The Threshingfloor (2010) - 8/10
1. Long Horn
2. The Laughing Stalk
3. In The Temple
4. King O King
5. Closer
6. Maize
7. Coup Stick
8. As Wool
9. Glistening Black
Diskografie
Refractory Obdurate (2014) The Laughing Stalk (2012) Live At Roepaen (DVD) (2012) Black Of The Ink (EP + kniha) (2011) The Threshingfloor (2010) Ten Stones (2008) Puur (soundtrack) (2006) Mosaic (2006) Consider The Birds (2004) Blush Music (soundtrack) (2003) Woven Hand (2002)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2012 Vydavatel: Glitterhouse Records Stopáž: 42:47
Američané dobrovolně uvízli v bažině devadesátkového sludge metalu a je jím v ní dobře. Dobře je i nám - jejich posluchačům. Má to tah odspodu, střední tempa válcují, zvuk neméně a nechybí tomu i několik pod kůži se dostávajících motivů. Moc dobrá práce!
Další deska projektu Kalle Wallnera, kytaristy německých progrockerů RPWL, je oproti domovské skupině živější a hardrockovější, takže zde nedominují PINK FLOYD nálady jako u RPWL. A je to příjemný kytarový progrock místy až s metalovým feelingem.
Můžeme se radovat z fajn zvuku a návratu Mika za soupravu, nebo si taky otevřeně přiznat, že i přesto není novinka nic než prázdná nádoba plná honění trika a okázalých omalovánek bez silných nápadů. Six Degrees, z nějž někdo odčerpal všechny silné nápady.
Blackem načichlý bigbít předvádějí obě na tomto splitku zůčastněné kapely a předvádějí ho zábavným a svižným způsobem. Pocta klasikům žánru nemusí znít jen jako dřevní retro, byť tato nahrávka tak asi mnohými zaškatulkována bude. Více v recenzi!
Když namícháte styly RHAPSODY a STRATOVARIUS kolem roku 2000, tak dostanete buď děsný kýč nebo MAJESTICA. Ono je to nakonec docela zábavné a má to spád, jen od toho nesmíte čekat víc než pár hezkých chvil s lehkou holkou.
Ukrajinci se zacyklili sami v sobě, ve svém zašmodrchaném progresivním metalcoru, takže smutně vzpomínám na časy, kdy skupina pálila takové pecky jako "I Speak Astronomy", "Teacher, Teacher!" nebo "Perennial". Nic srovnatelného na "Duél" nenacházím.
PHRENELITH potřetí. Potřetí jinak a potřetí skvěle. Dánové doručili majestátní, drtivou, ale současně i líbivou kolekci často odkazující směrem k IMMOLATION. Jestliže "Chimaera" byla žánrově více rozkročena, pak "Ashen Womb" je návratem k čistému OSDM.