Dobre, rok 2020 určite nebol pre slovenskú scénu taký výrazný a silný ako jeho predchodca. Vtedy sme sa tešili zo štúdiovej práce kapiel a projektov ako IONS, CEREMONY OF SILENCE, LANDLESS, SYMFOBIA, V13AULT a samozrejme ČAD, MORNA, STERCORE, SHAPED IN DREAMS, CASTAWAY alebo STERCORE. Čo však uplynulé mesiace strácali na kvantite, to sa podarilo dohnať na kvalite. Hneď dva albumy slovenských umelcov z roku 2020 totiž spĺňajú aj tie najprísnejšie štandardy európskej a v mnohých ohľadoch aj svetovej úrovne tvrdej gitarovej hudby.

Je pozoruhodné, že pod jedným z nich je podpísaný ten istý gitarový strelec ako pod minuloročnou nahrávkou projektu IONS. Jakub Tirčo dozaista nepatrí k záhaľčivým typom muzikantov. Úprimne, ak by som mal vybrať jednu jedinú vec zo slovenskej scény za minulý rok, bez váhania siahnem po krásnom obale épéčka „Noises & Colours“.


Kým v IONS Tirčovi výrazne sekunduje slovenská djentová spevácka jednotka Shorty a robí tak z celého materiálu tak trochu TESSERACT spod Tatier, Jakubove sólové nahrávky majú v sebe čaro tých pamätných večerov v bratislavskom Randale, keď sme mohli obdivovať mená ako ANIMALS AS LEADERS alebo INTERVALS, POLYPHIA, Nick Johnston či dvojicu Plini a Jakub Zytecki. Jednoducho energiu a umenie tých zvláštnych introvertných sympaťákov, ktorí strávili detstvo a mladosť s gitarou v detskej izbe - koncerty také odlišné od obligátnych silných póz, pompy a pátosu metalových kapiel.

Tirčo má zo všetkých spomínaných silných značiek najbližšie k austrálskemu zázraku menom Plini, aj keď ten má vo svojom hudobnom výraze oveľa viac jazzových kľučiek a rytmických zlomov. Slovák žijúci v Prahe je priamočiarejší, aranžérsky úspornejší a hoci je Pliniho novinka „Impulse Voices“ jeden z najvýraznejších materiálov minulého roka, ak mám chuť na inštrumentálne žánrovky tohto typu, vyhráva u mňa jednoznačne „Noises & Colours“.

Sám Jakub priznáva, že sa pri tvorbe svojej novinky nesnažil byť „heavy“ ani progresívny, pracoval s jednoduchými melódiami a obľúbenou metódou repetetívnosti, ktorú považuje do istej miery za terapeutickú.
Určite nie je náhoda, že veľmi podobne to robia aj dánski machri VOLA, ktorých bubeník je zvečnený aj v prvej skladbe tohto albumu. Tirčo sa tým pridáva k sympatickému trendu slovenských muzikantov, ktorí spolupracujú s producentmi, hudobníkmi, štúdiami, masteringovými a mixážnymi profíkmi z celého sveta. Domácej scéne takéto niečo veľmi prospieva.


Teším sa, že sa mi aj touto nahrávkou potvrdzuje teória o tom, že súčasné „retro“ medzi progresívnymi hudobníkmi už dávno nie sú sedemdesiate roky a že práve seriál Stranger Things je so svojím kultovým soundtrackom v mnohom zodpovedný za 80’s mániu nielen v rockovej či metalovej hudbe. Tie jemné synťáčikové vlnky majú na Tirčovom albume veľké čaro. Mimochodom, jemnosť, striedmosť a vkusný minimalizmus - to sú všetko znaky zrelej tvorivej osobnosti, zvlášť pri gitaristovi takýchto kvalít.

Často musím v tejto súvislosti myslieť na skutočnosť, že Jakubovou domovskou kapelou sú HEĽENINE OČI; čo je... ako to slušne povedať... dokonale vyladené zábavové hudobné teleso. Kapela, ktorá dokáže na gram presne vyvážiť vplyvy stálic typu HORKÍŽE SLÍŽE či POLEMIC - takým spôsobom, aby dobre bolo a páľenka na letných festivaloch chutila a ľudia pod pódiom radosť mali, skákali a jašili sa. Jednoducho, musíte pri nich uznať, že to robia dobre. Presne viete, prečo majú úspech, oceňujete ich inštrumentálne kvality, zohratosť a zmysel pre šoumenstvo. A zároveň máte z celej tej vypočítavosti a vtieravosti naliehavý pocit úzkosti a chuť zvracať silným prúdom. Je Tirčova sólová tvorba ovplyvnená jeho domovskou kapelou, alebo je naopak taká dobrá, lebo je absolútnym únikom zo sveta jednoduchej zábavy obyvateľstva?

V každom prípade tu máme materiál, ktorý nie je tradičnou domácou odpoveďou na svetové trendy spred piatich či desiatich rokov. Toto je hudba, ktorá sa môže hrdo pozrieť do očí ktorémukoľvek veľkému menu súčasnej žánrovej scény. Viem si predstaviť, že tak, ako je Plini dokonalým spríjemnením denného programu na pódiách festivalu Brutal Assault, to isté, len v červeno-modro-bielom by s prehľadom dokázal aj prešovský strelec Jakub Tirčo. Zoznámte sa s najlepším slovenským albumom za rok 2020.