UADA sa svojim debutom viac než slušne zapísali na scénu svojím rýchlym melodickým blackmetalom s chytľavým rukopisom a vydarenou retrospektívnou atmosférou. Svoju pevnú pozíciu si ďalej budovali množstvom vystúpení na rodnom kontinente aj v Európe. "Cult Of A Dying Sun" bol tak pochopiteľne pomerne očakávanou záležitosťou s vysokými ambíciami, ktoré už nejednému podobnému projektu zlomili väz. 

Svojím prístupom UADA nie sú veľmi originálni, existuje viacero obdobne znejúcich a sofistikovanejších kapiel ako napríklad THE GREAT OLD ONES, starši ABIGAIL WILLIAMS alebo WOLVES IN THE THRONE ROOM. Všetky tieto kapely si v rámci melodického blacku našli svoju formu. UADA sa o novotvary až tak nesnažia, pracujú s jednoduchou dôraznou výstavbou skladieb, čo predstavuje v kompozícii veľkú výzvu.

Idú na to v prvom rade s využitím masívneho krištáľovo čistého zvuku, ktorý je poriadne priostrený. Ten dáva vyniknúť každej inštrumentálnej linke, rýchlym bicím ako aj silnému vokálu vo vyváženom mixe. To samo o sebe ešte nepostačuje pre vytvorenie kvalitného albumu, ale je dobrým základom, na ktorom sa dá stavať. Chce to poriadnu dávku talentu a skladateľskej zručnosti, aby ste s využitím niekoľkých harmónií urobili zaujímavú skladbu v zvuku, kde sa nedá vôbec nič skryť.

UADA v tomto smere excelujú a prinášajú v žánri perfektný melodický funkcionalizmus. To znamená, že vedia kedy skladbu zlomiť do inej polohy, koľko taktov podržať elementárny melodický motív, aby neomrzel, prípadne kedy to rozbiť nejakou rytmickou ekvilibristikou alebo akustickým podkresom. To všetko prevažne v rýchlom tempe "blastbeatov" s príjemne variabilným a výrazným vokálom, ktorý to celé akcentuje. 

Prekapivo je stopáž skladieb dhšia pri tak svižnom materiáli, k pocitom zmaru ale nedochádza, skôr sa z toho dá vycítiť istá epickosť. Každý kúsok má čo ponúknuť, snáď s výnimkou mdlej inštrumentálky "Wanderer". Výrazné momenty sa striedajú v rýchlych tempách, pričom každá skladba rozpráva príbeh celého albumu. Je jasné, že toto bude vynikajúco fungovať aj koncertne. Veľmi oceňujem prepracovanú rytmiku, ktorá disponuje obrovskou dávkou energie a je správne nazvučená.

Tým, že cielime na prvú signálnu sa dostávame k negatívu rýchlej opočúvateľnosti, ktorá predstavuje snáď jediné výrazné úskalie albumu. Je len ťažké hľadať niečo pod povrchom, ale celok je natoľko vyvážený, že to nejako výrazne nevadí. Skúmať výrazný posun oproti debutu by taktiež bolo márne, ten je učinený skôr vo formálnom smere v podobe dotiahnutejšej produkcie a zvuku. Predpokladám, že UADA budú v nastolenom kurze pokračovať aj naďalej a ja sa na to celkom to teším.