Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
AARA popri nedávnom vydaní vydareného krátko metrážneho EP „Photonos“ stíhajú uzavrieť tento rok aj svoju trilógiu pomenovanú jednoducho „Triade“. Som toho názoru, že tak vzniklo jedinečné dielo pevne ukotvené v estetike čierneho kovu napísané veľmi osobitým rukopisom. To dnes vôbec nie je samozrejmosť a ľahko stagnujúci žáner dokážu posúvať len tí najlepší. Hodnotiť bez kontextu predchádzajúcich albumov by v tomto prípade nebolo síce celkom namieste, ale som toho názoru, že každý z trojice albumov v pohode obstojí ako samostatný monolit kreativity.
Švajčiari AARA sú pre mňa od počiatku zjavom na hudobnej scéne aký sa často nepočuje. Na otázku zvukového inžiniera koľko chcete zvukových stôp na svojom albume, určite odpovedali jednoslovným áno. Neviem nájsť súčasný ekvivalent, ktorý by pracoval s tak bohate navrstvenými gitarami a zvládol to ukočírovať v luxusnom a čitateľnom zvuku. Ovládač agresivity a rýchlosti je pritom posunutý blízko hranice ľudských schopností. Nejdeme do nejakých progresívnych vôd, ale opäť sa opierame o neoklasickú melodickú výstavbu bohatých vrstiev tremolo riffo s integrovanou komplexnou rytmikou, ktorá patrí k tomu najlepšiemu v žánri.
Chápem, že práve vokálne party môžu byť pre niekoho kameňom úrazu a odradzujúcim faktorom, ale mne osobne k prezentovanej produkcii vokál jednoznačne sedí a je skôr úsporným doplnením zvukovej masy, ktorá sa na vás valí v tachykardických tempách atakujúcich bežne 300 úderov za minútu. AARA si popri tom vypomáhajú chorálmi, ktoré zdôrazňujú vokálny kontrast a vytvárajú hlboké brázdy v hudobnom kontinuu. Celkovo má vokálna stránka diela nádych devädesiatych rokov, keď v blackmetale ešte išlo o to dostať z hrdla čo najextrémnejší mrazivý zvuk. Najlepším dôkazom tohto faktu je stredná časť „Des Wanderers Traum“.
Stopáž je úsporná a ide ruka v ruke s údernosťou jednotlivých skladieb bez priestoru na nudu a poukazuje na premyslenú kompozíciu. Dokonalým príkladom tejto vyspelosti kapely je záverečná "Edo et Edam" demonštrujúca pôsobivú synergiu neo-klasických motívov s rýchlym blackmetalom. Je pôsobivé ako harmonicky na seba jednotlivé motívy nadväzujú a postupne sa potápajú do zvukovej masy, aby sa z nej vynoril nadväzujúci motív. Tento prístup je symptomatický pre celý album a je jeho hlavnou devízou. V každej minúte je možné nájsť množstvo štruktúr, ktoré sú inštrumentálne a skladateľsky výnimočné. Či už sa jedná o sólový motív „Heimgesucht“, údernosť „Moribunda“ alebo kompozíciu so chórmi v „Unstern“. AARA popritom šikovne pracujú s tempom a excelujú aj v pomalých ťažko tonážnych partoch.
Zvukovo sa vrámci trilógie posúvame k mierne guľatejšiemu, uhladenejšiemu zvuku a produkcii v kontraste s divokejším druhým dielom. Ak sa pozeráme skrz prierez všetkých troch albumov, každý je v niečom mierne odlišný, no napriek tomu tvoria veľmi synergické dielo bez zakolísania v kvalite. AARA aj tentokrát potvrdili status unikátneho zjavu na blackmetalovej scéne s jednoznačným odporúčaním pre každého fanúšika žánru a dôkazom že aj v tomto sub štýle je možné stále nájsť nové cesty a novú originálnu estetiku.
Nabušený záverečný diel trilógie sa kvalitatívne drží opäť vysoko a organicky zapadá do celkového konceptu triády blackmetalovej excelencie. AARA pri vysokej kadencii albumov potvrdzujú status jednej z najosobitnejších kapiel súčasnosti nielen v rámci žánru.
8,5 / 10
Skladby
1. Heimgesucht
2. Emphase der Seelenpein
3. Moribunda
4. Unstern
5. Des Wanderers Traum
6. Edo et Edam
Diskografie
Triade III:Nyx (2023) Triade II: Hemera (2022) Triade I: Eos (2021) En Ergô Einai (2020) Anthropozän (I & II) (EP) (2019) So Fallen Alle Temper (2019)
DALŠÍ INFORMACE
Datum vydání: Pátek, 31. března 2023 Vydavatel: Debemur Morti Productions Stopáž: 48:17
Sofistikovaně maluje, točí vtipné filmy, v MORTAL CABINET zanechal výraznou stopu, ze Slavíka ho vyhodili, páč jeho světem je hardcore rap. A je z Rumburku, což leccos vysvětluje! Když šel pro talent, Marty si nabral hrstě. Zase ho ukázal, zpíčenec jeden.
Polámaný disharmonický death metal jedou už patnáct let a jsou v tom velmi dobří. Nová deska z trendu nevybočuje. Navíc jí hrozně moc sedne produkce od newyorského čaroděje Colina Marstona. Pro fanoušky všech extrémních podivností povinnost.
Slovenskočeský SUMAC po dietě. Zdaleka ne tak zatěžkaný a hlomozný, ale podobný ve svém zrodu i žánrových mantinelech. Bažinatý projekt nahrávaný v Soulkostele, jdoucí naproti znervózňujícím noise-ambientním plochám i zajímavé riffařině.
Zajímavá záležitost z Řecka, jež pro svou melodičnost má blíže k extrémní gotice než k black metalu, ke kterému se hlásí. Jasně, je tam jen mužský vokál s projevem vyvrhnutého pajšlu, ale ty temné melodie mají ponurou podmanivost.
85 minut soustředění. Plně rozkrýt tuhle náročnou a současně velmi inteligentně poskládanou nahrávku ještě potrvá týdny. Extrémní black/death s neprostupnou atmosférou rozpínající se od PORTAL až někam po ULCERATE. Hluboká, zcela pohlcující záležitost.
Mnoho předchozích alb mi uniklo a ta stará už si nevybavuji, možná proto mi „Darkanakrad“ přijde jako podařený materiál na pomezí melodického death metalu a folku. Určitě je to zábavnější a živelnější než novinka z podobného rybníka lovících ENSIFERUM.
Dát si ve Skandinávii na obal Preikestolen je stejné, jako kdyby našinec použil fotku Řípu nebo Trosek. Za otřepaným obalem se však skrývá zasněná prog-rocková záležitost. Jsou to působivé, a přitom nevtíravé melodie, kde významnou roli hraje piano.