OBSCURA - A Sonication
Slušné album, které ale nijak neohromí, obzvláště při srovnání s některými minulými počiny skupiny Steffena Kummerera, který prostě neumí udržet stabilní sestavu. Ale špatné to není. Stále je to technicky nadupaný death.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Thrash metal je mŕtvy. To bola jedna z prvých dôležitých informácií v momente, keď ma začala fascinovať metalová žurnalistika. Niekedy v prvej polovici roku 1993 v prelomovom slovenskom magazíne Uragán aj samotní českí mohykáni DEBUSTROL museli smutne pokývať hlavou nad mŕtvolou svojho materského žánru. Oblečení vo flanelových košeliach. Taká bola doba.
O štvrťstoročie neskôr sa tomu istému thrash metalu darí viac než dobre. Je vo forme a je dokonca populárnejší a obľúbenejší ako death metal, ktorý ho vtedy na začiatku 90. rokov nekompromisne skopol z nalomeného trónu najextrémnejšieho gitarového žánru.
Máloktorá nahrávka však dnes dokáže nadchnúť pamätníkov a veteránov ťažkého kovu. Všetko ako keby už bolo povedané, zahrané a odpálené v oveľa zaujímavejšej podobe. Nuž, ľahko sa frfle, keď ste zažili „Seasons In The Abyss“, „Arise“ alebo „Countdown To Extinction“ ako horúce novinky.
Sú však kapely a albumy, pri ktorých zbystria pozornosť aj najzhýčkanejší bardi. HAVOK, MUNICIPAL WASTE a IRON REAGAN, VEKTOR a v poslednej dobe hlavne texaskí POWER TRIP nech sú najžiarivejšie zo všetkých príkladov.
A aj keď viete pomerne ľahko dekódovať ich vzory z 80. či začiatku 90. rokov, je tam veľmi výrazne prítomné niečo svieže, moderné, súčasné. Niečo, čo dáva zmysel ich fungovaniu; niečo, čo ich odlišuje od žalostne zbytočných revivalových zoskupení.
POWER TRIP si naozaj zaslúžia všetky pozitívne ohlasy za ostatných 12 mesiacov, ich najnovší, druhý album „Nightmare Logic“ je neuveriteľne chytľavý mix všetkého, čo na thrash metale našinec ľúbi.
To pukajúce špinavé jadro punk rocku, zbesilosť a nespútanosť ako nevyhnutná prímes, neskutočne chytľavé riffy ako najžiadanejšia nadstavba - to všetko v brilantne zaranžovaných skladbách, ktoré luxusne odsýpajú a robia radosť vo veľmi príťažlivej albumovej polhodinke.
Rozumiem prirovnaniam k legendám newyorskej scény 90. rokov a aj v súčasnosti stále aktívnym PRONG. To časté stredné tempo a ľahko industriálna špina vo zvuku gitarách, tie chytľavé riffy, to všetko tam je. Rovnako vám zrejme napadnú magické štyri písmená NYHC, nie náhodou si POWER TRIP zahrali aj s veľkými hácéčkovými menami na tohtoročnej zastávke Persistence Tour. Aj keď teda kolega Hooya skonštatoval, že nezapadli a zvukovo sklamali.
Nevadí, prišla šanca na reparát. Veľmi rýchlo. Európske turné po boku floridských frajerov TRIVIUM ich privedie do Prahy aj Bratislavy a opäť to bude jedna z tých vzácnych situácií, keď predkapela veľmi ľahko môže nakopať riť hlavným hviezdam - aj keď tie majú na konte fantastický nový album a ich koncert je dychtivo očakávaný. Určite sa oplatí prísť aj na POWER TRIP.
Thrash metal nie je mŕtvy ani v roku 2018. A keď sa ma niekto opýta na jednu jedinú kapelu z novej thrashovej vlny, bez váhania prstom ukazujem na POWER TRIP z Texasu.
To najzaujímavejšie z populárnej novej vlny thrash metalu.
8 / 10
Riley Gale
- spevy, texty
Blake Ibanez
- gitara
Chris Ulsh
- bicie, sólová gitara v "If Not Us Then Who"
Nick Stewart
- gitara
Chris Whetzel
- basgitara
1. Soul Sacrifice
2. Executioner's Tax (Swing of the Axe)
3. Firing Squad
4. Nightmare Logic
5. Waiting Around To Die
6. Ruination
7. If Not Us Then Who
8. Crucifixation
Nightmare Logic (2017)
Manifest Decimation (2013)
Vydáno: 2017
Vydavatel: Southern Lord
Stopáž: 32:51
Produkce: Arthur Rizk Studio: The Creep Records, Philadelphia The Echo Lab, Argyle
-bez slovního hodnocení-
Slušné album, které ale nijak neohromí, obzvláště při srovnání s některými minulými počiny skupiny Steffena Kummerera, který prostě neumí udržet stabilní sestavu. Ale špatné to není. Stále je to technicky nadupaný death.
Švédsko - země (taktéž) hard rocku zaslíbená. Stockholmská kapela patří k jeho mladším představitelům a na své třetí desce rozvíjí koncept předchůdců. Sedmdesátkami ovlivněný šťavnatý rockec, kterému vévodí ženský vokál a zručná instrumentace. Fakt baví!
Řečtí veteráni nejsou zrovna z výkladní skříně death/black melodického helénského metalu (na to tam mají zařízené jiné kádry) a album "Children Of Eve" přesně dokládá proč - tenhle "posluchačsky přátelský" tvrdý metal nepřináší pražádnou přidanou hodnotu.
Již předchozí album "Aria" u mě bodovalo pro technicky pojatou death šikovnost a zdravou dávku okázalosti, kterou Američan Alex Haddad na svém projektu předváděl. I další ještě o kus košatější, pompéznější a orchestrálně bohaté album má své kouzlo.
Extrémní podoba funeral/sludge doom metalu, debutové album německé kapely. Tahle nahrávka je jako zatuchlá, zahnívající stoka protékající opuštěným hřbitovem, která teče pomalu, velmi pomalu. Dá se do toho dostat, ale trvá to.
Italové a power metal bývá ošemetná záležitost. Ale tohle se i díky progresivní košatosti a vokální variabilitě příjemně poslouchá, a snad i proto, že mi to místy připomnělo umění starých EVERGREY.
Debutové album kapely, kde kytaru a mikrofon trápí Shelby Lermo z NAILS. Je to větší špína, hlouběji ponořené do bahna prašivého death metalu a také patřičně neotesané. Dojem trošku "kazí" krystalická produkce. Jinak ovšem rubanice bez dalších výhrad.