Z newyorských LIFE OF AGONY nespúšťam uši od ich prelomového debutu „Rivers Run Red“ a keď sa v týchto končinách mali aj v spoločnosti PRONG otočiť, sľubovalo to potešenie aj pre buľvy.

Prvé, čo vzbudilo pozornosť pri vstupe do podzemnej svätyne, boli tri bicie súpravy, natrepané po okraj pódia, lebo väčšinou sa boj odohráva na bubnoch hlavnej úderky. TARAH WHO? tvoria dve dievčatá a dvaja chlapci, ktorí pootvorili dvere k horúčke sobotňajšej noci. Hlavné slovo má však vedúca zájazdu Tarah Carpenter, ktorá aj viedla vyjednávanie s publikom. Chvíľami znel punk, potom grunge prepletený s orientom, to všetko však bolo poctivo vybustrované, zosilnené na to, čo to dá a zabalené do surového rocku. Nebolo to vôbec zlé, naopak miestami to aj znelo originálne.

Názov PRONG je už dávno vtesaný do metalovej encyklopédie tlstým písmom. Jeho stvoriteľ a hlavný zabávač Tommy Victor si prítomných okamžite namotáva na neviditeľné špagátiky a zvuk jeho ostrej gitary ničí všetko v jej palebnom okruhu. Šéf newyorskej filiálky je spokojný, každou skladbou, každou minútou cíti vrúcnu odozvu, spievaný refrén hociktorej z nahodených klád. Odmenou je neustále ďakovanie a spokojný široký úškľabok, s ktorým  by mohol ašpirovať na logo akcie „Úsmev ako dar“. PRONG len pred pár dňami dozadu vypustili do obehu nosič, z ktorého sa ešte parí, no prednosť majú hlavne klasiky z viac-menej  štyridsaťročnej tvorivej dielne. Bolo z čoho vyberať, len tak spakruky spomeniem veci ako „Test“, „Beg To Differ“ , či „Snap Your Fingers, Snap Your Neck“. Fanúšikovia PRONG mali jednoducho v ten večer vianočný večierok, chýbala len kapustnica a tombola. Set Victorovcov dal aj odpoveď, prečo tie bicie súpravy boli vlastne tri. Bubeník, ktorého meno som nezistil, tĺkol svoju sadu takou silou, ako by mu niečo zlé v minulom živote vyviedla. Vidiac toto ostatní blanobijci, ani sa nečudujem, že mal každý svoju súpravu.

LIFE OF AGONY som mal možnosť vidieť v roku 1996, keď „suportili“ ANTHRAX. Skupina sa niesla na úspešnej vlne albumu „Ugly“, Keith vtedy na chodbách ostravskej arény pôsobil neisto, pohľad mal neustále zapichnutý do zeme, jednoducho ho niečo zožieralo, počas koncertu sa len vlažne vlnil, odviedol, čo bolo treba a to bolo všetko, nič navyše. Odvtedy ubehlo mnoho rokov plných rozchodov, nedocenených nahrávok, rozruchov, hádok, či obvinení.

Prišiel rok 2011, z Keitha je Mina a všetko sa zrazu v kapele upokojilo, udobrilo, a čo je najdôležitejšie, na funkciu hlasu to nemalo žiadny vplyv. Tridsať rokov od vzniku úspešnej nahrávky je viac než dosť dobrý dôvod pripomenúť si tento skvelý materiál svetovým turné a predstaviť ho naživo aj tým, ktorí v čase vydania ešte nešliapali po našej matičke zemi. Gro predstavenia preto tvoril celý album, až ku koncu sa priplietli aj skladby z „Ugly“. Mina každú skladbu prežíva celým srdcom a telom, stojan od mikrofónu preplieta rukami, vešia sa  naň, vytvára rôzne tanečné kreácie. Sú tu aj nejaké pokusy o „stage diving“, no prejsť cez „mínové pole“ je nemožné, Mina si svoj priestor stráži a nenechá sa nikým vyrušiť.  Nežnejšia polovička z prvej skupiny TARAH WHO? je v čelných radoch tiež a svojimi „fucktickými“ poznámkami privádzajú Joeya do zbesilých gitarových výpadov, až na to doplatí porezaným prstom, a odnesú si to jeho snehovo biele nástroje. Dochádza k tzv. „Fingers Run Red“. Ešteže si to privodil až na záver. Bolo skvelé vidieť, že aj relatívne staré tváre majú stále energiu a vedia to rozbaliť lepšie ako mnohé mladé združenia. Len škoda, že na  zakladateľov žánru a jeden z najoriginálnejších hlasov, ktorý Mina Caputo  v metalovom košiari bez pochýb vlastní,  bolo zvedavých tak málo týpkov, keď všade naokolo hlásili „sold out“. Takáto príležitosť sa už nemusí zopakovať.