Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Toto je naozaj veľká radosť. A zároveň balzam na dušu ubolenú z pohľadu na výraznú časť súčasného metalového undergroundu. Keď až príliš veľa kapiel, muzikantov a fanúšikov hrá a vyzerá ako umelci a ich priaznivci, z ktorých sme si na začiatku 90. rokov minulého storočia robili žarty, niečo nie je v poriadku.
Retro vie byť niekedy príjemným osviežením a tým správnym korením scény, ale ak ho je priveľa a stáva sa v podstate hlavnou témou, nadobúda všetko dosť retardačný charakter.
Metalová muzika by si mala zachovať svoju progresivitu. Každá doba, každá generácia si zaslúži svoj vlastný ťažký kov. THE CONTORTIONIST sú dôkazom toho, že sa to dá. Že je stále čo objavovať, stále sú neobjavené miesta a priestory, kam sa dá posunúť. Album „Clairvoyant“ je krásnym manifestom modernej gitarovej muziky. Dôkazom, že slovné spojenie „progresívny metal“ naozaj nemusí byť oxymoron.
Hoci zrodení upostred deathcoreovej búrky a sami v počiatkoch kariéry riadne forsírovali brutalitu a tlačili na pílu, najneskôr na doske „Intrinsic“ už dokážete rozoznať výrazný potenciál skvelých muzikantov, ktorým to myslí a svojou hudbou chcú povedať niečo viac.
Predchádzajúci album „Language“ bol skutočným zlomovým momentom. Ako kolega RIP správne poznamenal v recenzii pred pár rokmi, kapela sa na ňom hľadala a v niektorých pasážach (a podľa všetkého aj naživo) nepôsobila prirodzene. Dnes je všetko inak, „Clairvoyant“ je po všetkých stránkach dotiahnuté, zručné a v pravom slova zmysle „vymazlené“ hudobné dietko.
Môžeme tomu hovoriť post-djent, môžeme hľadať prvotné zdroje inšpirácie vo veličinách ako DEFTONES či A PERFECT CIRCLE, určite sa dá vycítiť žánrová spriaznenosť s modernými gitarovými strelcami ako PLINI, INTERVALS či ANIMALS AS LEADERS - to všetko platí a zároveň to nestačí.
THE CONTORTIONIST na novom albume skutočne čarujú, dokážu uhranúť natoľko, že ich hudbu počúvate stále dokola celé mesiace a je pre vás tým najlepším, čo sa urodilo v priebehu minulého roka. Presne to sa prihodilo autorovi týchto riadkov.
Michael Lessard a jeho hlas, to je tá rozhodujúca nadstavba. Prekrásne spieva. Kapela veľmi umne ponechala vo svojej hudbe skutočne už iba stopové prvky brutality, frontmanov hlas nie je výnimkou. Nádherne sa vznáša nad všetkými tými precítenými gitarovými linkami, vkusným prebublávaním rytmickej sekcie a všadeprítomnými klávesovými plochami. Je tam post-rocková melanchólia, sú tam prvky ambientu, ide však v prvom rade o pesničky.
Presne tak. Silné piesne a neodolateľné melodické háčiky, ktoré sa neomylne zaseknú do uší. A už nikdy nepustia. Málokomu sa podarí takto dokonale zladiť inštrumentálne schopnosti so skladateľskou a aranžérskou vyspelosťou. Chce to veľa pokory, hľadania a hodiny a hodiny práce. Veľký rešpekt, veľká radosť.
Z koncertných dátumov, ktoré sú v tejto chvíli v prípade THE CONTORTIONIST známe, je jasné, že sa zatiaľ sústredia iba na vystúpenia v amerických mestách. Zostáva dúfať, že sa neskôr v priebehu leta dostanú aj do Európy, aspoň na zopár festivalových či koncertných zastávok.
Boli by úplne dokonalým pokračovaním toho, čo sa aj v našich končinách dialo v minulom roku, keď najskôr na jar v bratislavskom Randale zahral austrálsky zázrak PLINI spolu so srbským gitarovým mágom Davidom Maximom Micicom a poľskými DISPERSE a neskôr na jeseň na tom istom mieste čarovali na rovnakom mieste skvelí INTERVALS, POLYPHIA a Nick Johnston.
Je naozaj veľká radosť sledovať inštrumentálne zručných hudobníkov v malých kluboch doslova v obývačkovej atmosfére. Snáď sa už skoro dočkáme aj talentovaných mladíkov z Indiany, THE CONTORTIONIST.
Tihle Holanďani jako by se snažili dát gothic rocku novou svěží tvář, v jejich hudbě je temná atmosféra FIELDS OF THE NEPHILIM, stejně tak i moderní melodie přívětivější postrockové scény. K tomu trocha neo-progrockových fines a je z toho podmanivé dílo.
Mladší a výrazně sígrovitější bráška ALCEST se vrací s třetím zářezem a jako správný gen Z cápek míchá BM melodickou agresi, punkovou attitude, emo, neurózu a úzkost. Přímočará a chytlavá spojnice mezi TikTokem a starými VHS klipy. A hlavně poctivá metla!
Ocasi z Čejkovic majů novů desku. Sů tam hity "Liberta" a "Kdo chce kopat, mosí slopat". Aj naživo to fest šlape. Ani tá trůba nechýba a to z jejich drunk punku dělá sexy věc, že by aj Rudi podlehl. Čekujte spotifáj. S tou libertoooooou!!
Běsové pařížských stok jsou zpět a s nimi i jejich nově okovaný melodický a pompézní Métal Noir. Reaper dí pravdu, že novince chybí takový hit, ale ten se podaří opravdu zřídka. Jinak to zas nádherně valí a vytváří řácky zlou a velebnou atmosféru. Merde!
Finský doom metal postavený na klasických těžkých rifech raných BLACK SABBATH. Hutná, pomalá hudba podbarvená ponurou, tíživou atmosférou, ve které je slyšet odkaz „Master Of Reality“, ale zároveň má své vlastní kouzlo.
Máte rádi devadesátky? Snad zbytečná otázka, ne? Skupina z amerického Nashville na svém novém albu variuje ozvěny grunge a tvrdšího rocku, jak jsme jej znali zhruba 3 dekády zpátky. Kvalitní songy a velmi slušná atmosféra musí potěšit nejen pamětníky.
Další z těch v poslední době četných nahrávek neřešících aktuální datum. Příjemná sbírka (klasicky) heavymetalových písní, nepostrádá slušné nosné melodické linky ani podařené refrény. Za mě snad jen výtka směrem k o 1-2 skladby přepálené stopáži.