„Nemŕtva mŕtvola, ktorá vás chce zožrať“ (©Alex Webster) je tu 26. rok a napísané, v dobrom i v zlom, o nej už bolo snáď všetko. Bývali časy, keď sa o CC písalo viac, než im bolo milé, napríklad istá pani v Nemecku svojimi plamennými výzvami na „riešenie“ týchto „verejných nepriateľov číslo 1“ spôsobila popri cenzurovaní playlistov na nemeckých koncertoch aj nárast predaja kanibalských nahrávok a ostatného tovaru, čo určite v pláne nemala.

 Nie som milovníkom štatistík, ale odhadujem, že v kategóriách ako „najväčšia“ či „najpredávanejšia“ deathmetalová kapela sú niekde v prvej trojke. 3. septembra CANNIBAL CORPSE vydali trinásty dlhohrajúci album, ktorý výraznejšiu zmenu sľuboval snáď len na producentskej stoličke. Veru aj počuť, že to kanibalom po zvukovej stránke hrá trošku inak. V štúdiu sa CC odjakživa snažili – úspešne – o surové, extrémne a zároveň nesterilné znenie „z mäsa a krvi“, ako jedni zo zakladateľov brutal death metalu nikdy neprestali byť klasikou a dnes už „starou školou“, a vzhľadom na nové štandardy sú dnes možno „len“ tradičný death metal, po novom im to však znie thrashovejšie než predtým, a párkrát sa mi tu vynorili aj reminiscencie na „Eaten Back To Life“.

Takisto viac než predtým v gitarách počuť, že nebyť SLAYER, vývoj death metalu by vyzeral prinajmenšom na americkom kontinente inak. Celkovo ale týchto 12 skladieb nemá ako sklamať, ak ste fanúšikmi CC, tak viete, že latku majú nastavenú nadpriemerne vysoko. Má to stále šťavu a ťah, hoci platí, že pokiaľ máte gitarovú prácu kanibalov napočúvanú, budete musieť s novinkou stráviť veľa času, aby ste v postupoch, ktoré už dôverne poznáte, našli niečo aspoň sčasti nové. Potom sa môžete vrátiť k počúvaniu albumu ako celku, čo do „opotrebovanosti“ zatiaľ CC nie sú „deathmetaloví SLAYER“ – tzn. efekt „snažia sa aj po rokoch, sú to stále SLAYER, ale máme ich radi pre roky 1983 – 1994, s tým už neurobia nič“. Skôr „deathmetaloví MOTÖRHEAD“ – všetko „svoje“ si vymysleli za dávnych čias, napriek tomu aj dnes majú na nových albumoch skladby, ktoré proste potešia.

Corpsegrinderove hlasivky ďalej odolávajú procesom starnutia a opotrebovávania, a môže byť pravda, že v dobe naozaj neľudských BDM vokálov dnes jeho level zvláda napríklad aj Mallika z ABNORMALITY, lenže čo do frázovania, práce s hlasom a zrozumiteľnosti v súbehu so surovosťou je George stále prvá liga, učiteľ a niekto, koho zmeny v stavbe krčných kostí i svalstva by s radosťou študovala veda anatomická. Tým je jeho vklad do CC dostatočný, a ak sa necíti na písanie textov, nie je to problém, gore historky tam má kto vymýšľať.

Ako som spomenul, gitaristi Rob a Pat sú páni na svojom mieste a Alex ako basák je od začiatku pilierom CC rovnako ako bubeník Paul. Výhrady k jeho bubnovaniu už proste neberiem, hrá to, čo tam funguje roky a naozaj sa nemusí zaoberať výkonmi súčasných cez PC hnaných jazzmanov, keďže CC sú kapela z čias, kedy bolo treba zaujať hlavne kompaktnou hudbou, nie nejakými profesorskými výkonmi. A ako obvykle sa aj teraz podarilo zložiť zopár hitov, takže všetko v poriadku, CANNIBAL CORPSE zatiaľ nie sú skupinou, ktorá by už mala na tvorbu nových vecí nakašlať a hrať len koncerty s „best of“ programom. A k tým koncertom – videl som ich niekoľko, prvý ešte s Barnesom pred 20 rokmi, a na všetkých vyučovali a likvidovali.