BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
„Nemŕtva mŕtvola, ktorá vás chce zožrať“ (©Alex Webster) je tu 26. rok a napísané, v dobrom i v zlom, o nej už bolo snáď všetko. Bývali časy, keď sa o CC písalo viac, než im bolo milé, napríklad istá pani v Nemecku svojimi plamennými výzvami na „riešenie“ týchto „verejných nepriateľov číslo 1“ spôsobila popri cenzurovaní playlistov na nemeckých koncertoch aj nárast predaja kanibalských nahrávok a ostatného tovaru, čo určite v pláne nemala.
Nie som milovníkom štatistík, ale odhadujem, že v kategóriách ako „najväčšia“ či „najpredávanejšia“ deathmetalová kapela sú niekde v prvej trojke. 3. septembra CANNIBAL CORPSE vydali trinásty dlhohrajúci album, ktorý výraznejšiu zmenu sľuboval snáď len na producentskej stoličke. Veru aj počuť, že to kanibalom po zvukovej stránke hrá trošku inak. V štúdiu sa CC odjakživa snažili – úspešne – o surové, extrémne a zároveň nesterilné znenie „z mäsa a krvi“, ako jedni zo zakladateľov brutal death metalu nikdy neprestali byť klasikou a dnes už „starou školou“, a vzhľadom na nové štandardy sú dnes možno „len“ tradičný death metal, po novom im to však znie thrashovejšie než predtým, a párkrát sa mi tu vynorili aj reminiscencie na „Eaten Back To Life“.
Takisto viac než predtým v gitarách počuť, že nebyť SLAYER, vývoj death metalu by vyzeral prinajmenšom na americkom kontinente inak. Celkovo ale týchto 12 skladieb nemá ako sklamať, ak ste fanúšikmi CC, tak viete, že latku majú nastavenú nadpriemerne vysoko. Má to stále šťavu a ťah, hoci platí, že pokiaľ máte gitarovú prácu kanibalov napočúvanú, budete musieť s novinkou stráviť veľa času, aby ste v postupoch, ktoré už dôverne poznáte, našli niečo aspoň sčasti nové. Potom sa môžete vrátiť k počúvaniu albumu ako celku, čo do „opotrebovanosti“ zatiaľ CC nie sú „deathmetaloví SLAYER“ – tzn. efekt „snažia sa aj po rokoch, sú to stále SLAYER, ale máme ich radi pre roky 1983 – 1994, s tým už neurobia nič“. Skôr „deathmetaloví MOTÖRHEAD“ – všetko „svoje“ si vymysleli za dávnych čias, napriek tomu aj dnes majú na nových albumoch skladby, ktoré proste potešia.
Corpsegrinderove hlasivky ďalej odolávajú procesom starnutia a opotrebovávania, a môže byť pravda, že v dobe naozaj neľudských BDM vokálov dnes jeho level zvláda napríklad aj Mallika z ABNORMALITY, lenže čo do frázovania, práce s hlasom a zrozumiteľnosti v súbehu so surovosťou je George stále prvá liga, učiteľ a niekto, koho zmeny v stavbe krčných kostí i svalstva by s radosťou študovala veda anatomická. Tým je jeho vklad do CC dostatočný, a ak sa necíti na písanie textov, nie je to problém, gore historky tam má kto vymýšľať.
Ako som spomenul, gitaristi Rob a Pat sú páni na svojom mieste a Alex ako basák je od začiatku pilierom CC rovnako ako bubeník Paul. Výhrady k jeho bubnovaniu už proste neberiem, hrá to, čo tam funguje roky a naozaj sa nemusí zaoberať výkonmi súčasných cez PC hnaných jazzmanov, keďže CC sú kapela z čias, kedy bolo treba zaujať hlavne kompaktnou hudbou, nie nejakými profesorskými výkonmi. A ako obvykle sa aj teraz podarilo zložiť zopár hitov, takže všetko v poriadku, CANNIBAL CORPSE zatiaľ nie sú skupinou, ktorá by už mala na tvorbu nových vecí nakašlať a hrať len koncerty s „best of“ programom. A k tým koncertom – videl som ich niekoľko, prvý ešte s Barnesom pred 20 rokmi, a na všetkých vyučovali a likvidovali.
CANNIBAL CORPSE sa vyvíjajú jedine v hraniciach vlastného štýlu, na prípadné experimenty majú členovia iné projekty. Aj preto sú „krásy“ novinky na dlhé hľadanie. Ale sú tam, a je ich nakoniec celkom dosť.
8 / 10
Violence Unimagined (2021)
Red Before Black (2017)
A Skeletal Domain (2014)
Torturing And Eviscerating Live (2013)
Make Them Suffer (Live) (SP) (2013)
Dead Human Collection: 25 Years Of Death Metal (2013)
Torture (2012)
Evisceration Plague (2009)
Kill (2006)
The Wretched Spawn (2004)
Worm Infested (MCD) (2002)
Gore Obsessed (2002)
Live Cannibalism (live) (2000)
Bloodthirst (1999)
Gallery Of Suicide (1998)
Vile (1996)
The Bleeding (1994)
Hammer Smashed Face (MCD) (1993)
Tomb Of The Mutilated (1992)
Butchered At Birth (1991)
Eaten Back To Life (1990)
Datum vydání: Úterý, 16. září 2014
Vydavatel: Metal Blade Records
Stopáž: 43:52
-bez slovního hodnocení-
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.