IHSAHN síce už nejaký čas pracuje na novom materiáli, tento fakt však neuberá albumu „Eremita“ na hudobnej aktuálnosti.

Síce som po skompletovaní „After“ predpokladal alebo skôr dúfal v majstrov krok na nové teritórium, zdá sa že mu  súčasná hudobná štylizácia plne vyhovuje a svoju druhú kariéru má pomerne jasne nalinkovanú. Vďaka tomu mi neostáva nič iné, len sucho skonštatovať, tu máme ďalší album, ktorý pokračuje po priamke vytýčenej predchodcami.

To znamená ďalší lineárny prírastok progresívneho rocku a postupné vzďaľovanie sa od blackmetalového pozadia, stále sa však držiac extrému s podivnosťou sebe vlastnou.

Ihsahn má viac než dosť tvorivého potenciálu a snaží sa ho ventilovať cez komplexné štruktúry skladieb, ktoré sa pohybujú na pomedzí mnohých gitarových žánrov. Okrem toho je na „Eremita“ možné spozorovať aj ovplyvnenie od LEPROUS, ktorí pomáhali Ihsahnovi pri koncertných vystúpeniach.

Úplne priamočiareho materiálu sa zrejme nedočkáme nikdy, napriek tomu už úvod prekvapí svojim priamym ťahom na bránku. V tomto - a vlastne ani v žiadnom inom stave - nezostaneme príliš dlho a podľa očakávaní sa rýchlo premiestňujeme do rôznych inštrumentálnych a rytmických eskapád. Tie sú síce na prvý pohľad ťažšie uchopiteľné, no pozornému uchu neujde jasný rukopis autora. Miestami je jasný až priveľmi, a to mu napriek povrchovej komplikovanosti uberá na konečnej príťažlivosti.

Inštrumentálne sa tu miešajú progresívny rock, metal a hard rock v ozvenách blackmetalovej minulosti. Progresívnou tendenčnosťou zaváňa snád použitie saxofónu a hlavne prekomponovaných sólových gitarových výstupov.

Nie je ani paradoxné, že pri všetkom dianí znejú skladby najlepšie a najuveriteľnejšie tam, kde sa nás Ihsahn nesnaží ohromiť tým, na aké všetky nástroje a akým komplikovaným spôsobom dokáže hrať. Uveriteľný je tiež v miestach, kde sa nesnaží o black metal, ktorý bol a stále bude len odvarom toho, čo dokázal s EMPEROR.

V miestach, kde sa materiál skôr blíži civilnejším polohám, v akých sme Ihsahna mali možnosť zažiť v PECCATUM, prípadne pri hosťovaní na STAR OF ASH, znie „Eremita“ vynikajúco a uvoľnene („The Eagle And The Snake“, úvod „Recollection“).

Často skladbám chýba skladateľská ľahkosť, jednoznačnejší hudobný „flow“ bez kompozičnej saturácie poslucháča. Vrcholom v tomto ohľade je „Grave“, ktorá sa po sľubnom úvode láme do neprehľadného inštrumentálno bahna, v ktorom sa síce s istou dávkou masochizmu niečo dá nájsť, diskutabilný je však pomer odmeny a energie vynaloženej k pochopeniu autorského zámeru.

To je symptomatické pre celú nahrávku. Ihsahnovi tentokrát chýba autocenzúra alebo nejaký iný inhibítor, a tak predstavuje  „Eremita“ výtrysk všetkého, čo sa v autorovi od posledného albumu nahromadilo v jednej prekomplikovanej koláži.

Tá je síce v istých momentoch viac než príjemná, v istých dokonca uchvacujúca, no ako celok zlyháva a vyžaduje si až prílišné sústredenie k akému-takému vstrebaniu. Je to veľká snaha s pochybnou odmenou.