Dlhoočakávaný comeback amerických heavymetalových thrasherov z Los Angeles sa stal skutočnosťou. Skupinu pred nahrávaním znova doplnili stratení synovia - Joey Vera (FATES WARNING, CHROMA KEY, OSI, atď.), ktorý sa okrem basgitary ujal aj práce producenta, a spevák John Bush. Bushov návrat k ARMORED SAINT umožnili svojim nepremysleným odstavením tohto skvelého frontmana ANTHRAX, ktorí svoj krok po ďalšom nezdare s Belladonnom už určite poriadne oľutovali. Či už bude Johnova a Joeyova budúcnosť aj naďalej spätá s ARMORED SAINT je ešte stále nejasné, no jasné je jedno: „La Raza“ je na svete.

Že pôjde o kvalitný heavy-thrashmetalový nárez som nepochyboval už od chvíle, kedy sa začali šíriť reči, že ARMORED SAINT pripravujú novú nahrávku. Otázkou ale ostávalo, či kapela dokáže prekročiť svoj tieň a vydá niečo zásadné, čosi, čo ich posunie ďalej, alebo pôjde len o dosku, ktorá má uspokojiť staromilcov. V tomto ohľade sa skupine síce podarilo vykročiť správnym smerom, no ostali stáť kdesi na polceste. Vykročili vpred výborným zvukom a oproti prechádzajúcim albumom aj hudobne – neostali u drevného thrashu a heavy metalu rokov osemdesiatych – hoci z oboch celkom jasne a hlavne logicky vychádzajú. Žiaľ, ani toto konštatovanie v mojich očiach nedokáže album ako taký zachrániť. Moje prvé stretnutie s nahrávkou sa začalo pozitívnym prijatím, nanešťastie trvajúcom len asi do tretej skladby, kedy moje nadšenie začalo povážlivo upadať a už sa nikdy nedostalo na počiatočnú úroveň. Ak si aj trúfnem povedať, že prvé tri songy na „La Raza“ sú najlepšie, môj prvý dojem som nedokázal reinkarnovať ani ich opätovným prehraním a ani viacerými pokusmi skúsiť niekoľkokrát celú nahrávku pochopiť a objaviť nejakú skrytú krásu (genialitu?).

Takže, kde vidím problém(y) albumu „La Raza“? Slušne odsýpajúce bicie svojou presnosťou síce ťahajú celý stroj vpred, no zaostávajú prílišnou jednotvárnosťou a jednoduchosťou, pričom ich aspoň sčasti vyvažuje perfektná práca gitaristov - ale ani v tomto prípade sa nedá hovoriť o genialite, skôr o dobre zvládnutom remesle. Gitarové riffy miestami bavia, zvádzajú poslucháča k moshu a sóla nenudia – hoci som mal chvíľami pocit, že by ich nemuselo byť toľko. Nahrávke našťastie kraľujú vynikajúci John Bush, ktorého hlas a výkon vyzdvihuje album o dve triedy vyššie, a fenomenálny Joey Vera, ktorý ma ešte na žiadnej nahrávke nesklamal. Práve pri speve a basových partoch som viackrát objavil momenty, ktoré ma doslova zdvihli z kresla, samozrejme v pozitívnom zmysle, a aspoň sčasti som cítil satisfakciu za inak viac-menej stratený čas pri počúvaní tejto nahrávky. Presne takéto momenty mi ale chýbajú pri ostatných zložkách materiálu. Áno, „La Raza“ sa dobre počúva, na koncertoch si viem predstaviť pod pódiom divoký mosh a stage diving, no okrem spevu a basy sa na nej skoro vôbec nenachádza niečo zapamätateľné, niečo, na čo by som si spomenul aj po dlhšej dobe, prípadne niečo, čo by ma lákalo si album znova pustiť. ARMORED SAINT postrádajú skladateľskú osobnosť, ktorá by dokázala túto kapelu posunúť vpred a urobiť z priemernej nahrávky niečo viac. Mimochodom, mali ste aj vy pri počúvaní tohto CD niekedy pocit, akoby ste mali pustený ANTHRAX – len tak trochu pokazený? Hlas Johna Busha je už zjavne už nerozlučne spätý s touto thrashovou legendou.

Neviem, či sa nebudem mýliť, ak vyhlásim, že ARMORED SAINT sa zľakli prípadného prepadnutia u svojich fanúšikov, tak sa rozhodli neriskovať a vydať nahrávku, ktorá nikoho neurazí. U staromilcov s týmto prístupom asi zožnú značné ovácie, no moja reakcia je skôr vlažná. „La Raza“ je priemerný album, tak v kontexte ich vlastnej tvorby, ako aj tvorby konkurencie. Nebyť skvelého Johna Busha a výborného Joeya Veru, asi by som hodnotil ešte o niečo horšie.