Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
To, že debutový album „On Through The Night“ formálne prihlásil DEF LEPPARD k novej vlne britského heavy metalu je nespochybniteľný fakt, napriek tomu, že znie čudne. Čudne jednak preto, že kapela sa od neho neskôr často dištancovala (v čase nahrávania mal najstarší Joe Elliott 20 a najmladší Rick Allen iba 16 rokov), už druhým „High’n’Dry" započala radikálny odklon od heavymetalovej hudby a pri štvrtej, najúspešnejšej „Hysterii“ by ste medzi nimi a takými IRON MAIDEN našli viac rozdielov, než zhôd. Napriek tomu je debutový album neskoršej štadiónovej legendy tradičný stredoanglický heavymetal počiatku 80. rokov. Dokonca jeden z najlepších.
To, čo „On Through The Night“ odlišuje od ostatných debutov ich britských kolegov, je množstvo vplyvov, ktoré DEF LEPPARD kombinujú so svojim mladíckym nadšením a naivnou energiou. Počuť, že chlapci zo Sheffieldu vyrastali okrem prvogeneračných tvrdých kapiel aj na T-REX, glam rocku, no najmä THIN LIZZY. Takže aj keď to na úvod rozbalia nekompromisne rokenrolovou „Rock Brigade“ a neskôr sa k dravej energii vrátia s „Rocks Off“, „Answer To The Master“, no najmä najväčšou hitovkou albumu „Wasted“, o žánrovú a farbistú pestrosť albumu sa medzitým postarajú glamrockockom napáchnutá „Hello America“, či dvojica „Sorrow Is A Woman“ a „Satellite“, v mnohom črtajúca neskoršiu hardrockovú tvár kapely. To, že DEF LEPPARD mali v roku 1980, resp. 1979, keď album nahrávali, inšpirácii celý kopec, dokazuje aj záverečná, takmer artrocková „Overture“. Tá bola mimochodom spolu s „Rocks Off“ už na „The Def Leppard EP“ z januára 1979, spolu s trackom „Ride Into The Sun“, ktorý o mnoho rokov neskôr kapela znovu nahrala a vydala na zbierke B-strán a nikdy nevydaných rarít „Retro Active“. Ak sa obzeráme do úplných začiatkov, práve toto EP kapelu katapultovalo medzi elitu. Joe Elliott vtrhol počas sheffieldského DJ-ského setu legendárneho Johna Peela na pódium a nahrávku mu osobne odovzdal. Peela oslovila a DEF LEPPARD sa dostali do vysielania BBC, k prvej zmluve a k albumu, o ktorom je reč.
Zostava kapely v dobe nahrávania debutu sa od tej najslávnejšej líši tým, že Phil Collen si ešte len patlá na tvár make-up u glam rockových GIRL a u DEF LEPPARD pôsobí jeho oveľa tvrdší a priamočiarejší predchodca Pete Willis, ktorý dostal o dva roky neskôr padáka pre problémy s alkoholom. Steve Clark tým pádom ešte nemá po boku rovnocenného virtuóza a inštrumentálny model DEF LEPPARD kopíruje osvedčenú cestu jedného, ktorý vypĺňa spodky a drží sa v úzadí a druhého, ktorý príde dopredu a v záklone dodá melodiku. No a Rick Allen má ešte stále svoju ľavú ruku, v ktorej dokonca drží paličku starosvetsky od palca k malíčku. Toto všetko sa neskôr zmenilo, kapela spravila masívny útok na americký trh (čím spáchala zločin, z ktorého ich u anglických fanúšikov neskôr vykúpila až tragická a dobre známa autohavária Ricka Allena) a do niekoľkých rokov sa zmenila z robotníckeho heavy metalového komba na hardrockových rebelov, vypredávajúcich štadióny.
Možno sami už o svojom debutovom albume „On Through The Night“ nechcú počuť ani slovo, možno o ňom Joe Elliott vyhlasuje, že pre nich bol ako palivová nádrž, vďaka ktorej raketa opustí atmosféru a keď ju viac nepotrebuje, jednoducho sa jej zbaví. Presne takto to uviedol vo vystúpení pre program „VH1: Storytellers“, načo Phil Collen otočil potenciometrom a zahral nesmrteľný úvodný riff „Wasted“, privádzajúc prítomných divákov do vytrženia. Kapela sa na tom zasmiala a program pokračoval ďalej, jedným z mnohých hitov neskoršej éry. Nech je to s nostalgiou akokoľvek, DEF LEPPARD pravdepodobne nemusia ľutovať nič. Hoci sú dnes polozabudnotou kapelou veteránov, ktorí už nikdy nezložia druhú „Hysteriu“, nasledujúcich 12 rokov po vydaní „On Through The Night“ dokázali minimálne toľko, koľko ich najúspešnejší spolupútnici z éry NWOBHM, na ktorých sa dnes vlastne zabudlo tiež.
1. Rock Brigade
2. Hello America
3. Sorrow Is A Woman
4. It Could Be You
5. Satellite
6. When The Walls Came Tumbling Down
7. Wasted
8. Rocks Off
9. It Don't Matter
10. Answer To The Master
11. Overture
Debut DEF LEPPARD pro mne představuje ten nejlepší příklad skutečnosti, jak jít spolu s NWOBHM a nebýt pohlcen modrým stádem. Album totiž nabízelo přesně to, co většině jejich současníků chybělo (lehkost, hitovost, pestrost, tvorba bez kovových mantinelů) a naopak postrádá většinu z toho, co na heavy metalu počátku osmdesátých let nemám rád (uniformita způsobu vyjadřování). Byť (nebo spíš právě proto, že) ještě nejde o klasické pop/rockové DEF LEPPARD, ale o razantní pionýry NWOBHM, řadím tohle album velmi vysoko v diskografii DEF LEPPARD (první čtyři řadovky prakticky nad vším pozdějším). "On Through The Night" (1980) je prostě klasika napěchovaná zapomenutými avšak skvělými songy! Kam se v té době hrabali všichni generačně spříznění.
Tihle Holanďani jako by se snažili dát gothic rocku novou svěží tvář, v jejich hudbě je temná atmosféra FIELDS OF THE NEPHILIM, stejně tak i moderní melodie přívětivější postrockové scény. K tomu trocha neo-progrockových fines a je z toho podmanivé dílo.
Mladší a výrazně sígrovitější bráška ALCEST se vrací s třetím zářezem a jako správný gen Z cápek míchá BM melodickou agresi, punkovou attitude, emo, neurózu a úzkost. Přímočará a chytlavá spojnice mezi TikTokem a starými VHS klipy. A hlavně poctivá metla!
Ocasi z Čejkovic majů novů desku. Sů tam hity "Liberta" a "Kdo chce kopat, mosí slopat". Aj naživo to fest šlape. Ani tá trůba nechýba a to z jejich drunk punku dělá sexy věc, že by aj Rudi podlehl. Čekujte spotifáj. S tou libertoooooou!!
Běsové pařížských stok jsou zpět a s nimi i jejich nově okovaný melodický a pompézní Métal Noir. Reaper dí pravdu, že novince chybí takový hit, ale ten se podaří opravdu zřídka. Jinak to zas nádherně valí a vytváří řácky zlou a velebnou atmosféru. Merde!
Finský doom metal postavený na klasických těžkých rifech raných BLACK SABBATH. Hutná, pomalá hudba podbarvená ponurou, tíživou atmosférou, ve které je slyšet odkaz „Master Of Reality“, ale zároveň má své vlastní kouzlo.
Máte rádi devadesátky? Snad zbytečná otázka, ne? Skupina z amerického Nashville na svém novém albu variuje ozvěny grunge a tvrdšího rocku, jak jsme jej znali zhruba 3 dekády zpátky. Kvalitní songy a velmi slušná atmosféra musí potěšit nejen pamětníky.
Další z těch v poslední době četných nahrávek neřešících aktuální datum. Příjemná sbírka (klasicky) heavymetalových písní, nepostrádá slušné nosné melodické linky ani podařené refrény. Za mě snad jen výtka směrem k o 1-2 skladby přepálené stopáži.