„Na futbalové zápasy Interu som si vždy chodil oddýchnuť. Nikde nikoho, všade ticho, kľud.“ Na tento výrok Milana Lasicu som si jednoducho musel spomenúť v momente, keď sa na Pasienkoch valila jedna mexická vlna za druhou. 30 tisíc ľudí si krátilo posledné minúty čakania na slovenský koncert desaťročia. Na pódiu už v tej chvíli stáli odhalené pekne košaté bicie a okolo nich troje klávesy s „mimozemským“ dizajnom. Rovnako čudne pôsobila veľká guľa s vyrytými nápismi evokujúcimi hlavný slogan nového albumu „Playing The Angel“ – bolesť a utrpenie v rozličných tempách.

Keď som na miesto činu dorazil tesne po piatej, prebehli mnou veľmi rýchlo spomienky na vystúpenie zostavy THE CULT, MEGADETH a METALLICA presne spred trinástich rokov, ktorého som sa tu ako stredoškolák zúčastnil a ktoré dopadlo hanbou pre necelých 10 tisíc divákov a finančnou katastrofou pre odvážnych usporiadateľov. Ani v nedeľu nebol žiadny problém dostať sa pomerne blízko k pódiu, našťastie sa štadión v priebehu nasledujúcich minút veľmi rýchlo zapĺňal – všetky miesta na sedenie tu zrejme boli obsadené naposledy v sedemdesiatych rokoch, keď Inter a Slovan súperili až do posledného kola ligy o titul majstra.

Obavy z nejakej slovenskej support-hrôzy sa veľmi rýchlo stratili pri pohľade na pódium, kde sa už chystala prvá kapela. Známa a nezameniteľná strapatá hlava patrí predsa frontmanovi miláčikov väčšiny našej redakcie (Rudi športovo priznáva averziu k matematike, takže slovo "väčšina" považujte za odhad básnika, nie vedca - pozn. korektor)! Takže Kay a jeho SUNSHINE. Veľmi príjemné prekvapenie, ktoré som naozaj nečakal – šesť či sedemskladbový set na čele s výbornou „Miss Kkarma Kkoma“ musel potešiť a príjemne rozohriať aj tých, ktorí sa s tvorbou Táborákov žijúcich v Prahe doteraz nestretli. Chlapci sa tvárili, ako keby pre 30 tisíc ľudí hrali minimálne každý týždeň. Jednoducho profesionáli, naozaj na to majú.

Keď bola niekoľko týždňov pred koncertom zverejnená hlavná predkapela, nesmierne som sa potešil. Legendárni SISTERS OF MERCY naživo pred DEPECHE MODE, fantastická kombinácia. Ako to už chodí s tešením sa, všetko dopadlo tak trochu inak. Kameň úrazu spočíval v nástrojovom zložení koncertnej zostavy bandy okolo Andrewa Eldritcha. Spev a dve gitary – to je všetko, čo sme mohli počuť naživo. Ostatné púšťal obézny Doktor Avalanche z pásu, to znamená aj kompletnú rytmiku, basu a bicie. Kým hypnotickej „Mother Russia“ to neublížilo, ostatné skladby doslova trpeli, „When You Don´t See Me“ a „This Corrosion“ boli takmer na nespoznanie. Zo SISTERS OF MERCY som tak mal vlastne radosť iba v priebehu úvodnej petelice „Vision Thing“ a záverečnej hitovky „Temple Of Love“. Veľmi rozpačité vystúpenie.

Čudná guľa ožila, zasvietilo na nej jediné slovíčko – „hello“. Krátke intro a po ňom podľa očakávania zvuky úvodnej skladby z nového albumu „A Pain That I´m Used To“. Všade naokolo sa strhlo peklo, všetci skáču, spievajú každé jedno slovo, šalejú. Prvého som uvidel Fletchera. Usmiaty kýva divákom ako princ William anglickej futbalovej reprezentácii, viac sa venuje poskakovaniu a burcovaniu ako hraniu na klávesy – to mu mimochodom zostalo až do konca koncertu.

Ono to bolo celé zvláštne už v momente, keď som si na tento koncert kupoval lístky. Spomenul som si na základnú školu a moje zúfalé pátranie po všetkom, čo súviselo s touto kapelou. Kto by bol povedal, že raz vyslovím vetu ako „Dvakrát na státie na Depeš“. Neskutočné, bláznivé. Keď potom spustili hneď ako druhú „A Question Of Time“, nemohol som zabrániť dojatiu. Gahan mával s mikrofónom ako pred dvadsiatimi rokmi, všetko do seba zapadlo a zrazu bolo neskutočne reálne. „Touring The Angel“ je však hlavne o podpore nového albumu a tomu sa páni venovali naozaj intenzívne. Nechýbali „Suffer Well“, „Precious“, „John The Revelator“ a prekvapujúco ani „Nothing´s Impossible“. Gahanova skladba dostala naživo neskutočné gule a ťah na bránku – jeden z vrcholov celého koncertu, aj keď publikum v tej chvíli reagovalo zrejme najmenej intenzívne. Gore je po nedeli jedným z mojich najobľúbenejších gitaristov. Je fascinujúce, že aj keď sa pri tých najjednoduchších pasážach stále pozerá na prsty, ide z jeho hry taká obrovská sila. Je to o zvuku, je to nápadoch. Martin v Bratislave fantasticky spieval – najskôr sa samostatne vytiahol v „It Doesn´t Matter Two“ a prídavkovú časť, ktorá prišla po dokonalej trojke z najlepšieho albumu DM - „Violator“ („World In My Eyes“, „Personal Jesus“ a Enjoy The Silence“), otvoril opäť svojím hlasovým sólom v „Leave In Silence“. Keď po ňom prišiel Dave na pódium, úprimne skonštatoval: „To bolo krásne, priateľu“.

Celý ten koncert bol krásny, nádherný, aj keď s chybičkami krásy. Slabší zvuk – keď som ani nie tridsať metrov od pódia, nemôžem si počuť vlastného slova, nieto ľudí spievajúcich okolo mňa. No a ten nešťastný playlist. Ešte aspoň dve skladby v druhom prídavkovom bloku korunované s „Black Celebration“ by veru nezaškodili. Páni sa očividne šetrili na budapeštiansky set, ktorý ich čakal hneď na druhý deň.

Foto: ilustračné, autor Daniel Barassi (www.depechemode.com)