ISIS, CULT OF LUNA, JESU, SUNN O))), EARTH. Doom metal dostal začiatkom nového tisícročia novú injekciu. Pokrútené logá a temné lesy vymenili preteky v modernom designe (s dvoma čnejúcimi menami – Stephen O´Malley a Aaron Turner), Európu strieda Amerika a nová mutácia doomu, obohatená o prívlastky drone či sludge a obalená extraktom toho najlepšieho z hardcorovej scény, sa valí vpred. A napriek rastúcemu počtu surferov na módnych vlnách príboja väzbiacich gitár sa stále a stále vynárajú kapely, ktoré dokážu štýlu, pohybujúcemu sa v zdanlivo úzkych mantineloch, vtlačiť vlastnú pečať.

Takmer neznámi HYATARI, ktorí sa z ničoho-nič vynorili priamo na labeli Earache, na svojom debute pozvoľna dvíhajú hlavu z mohutného závalu čistého drone doomu. Sotva počuteľný začiatok albumu sa počas prvých dvoch skladieb stáva hustou masou čierneho feedbackového bahna. Pripomenutie EARTH či SUNN O))) s decentne sa o pozornosť hlásiacou elektronikou je však predzvesťou jedného z najzaujímavejších a hlavne najprístupnejších albumov, aké žijúci organizmus tejto scény vyvrhol. Čistý vokál završujúci skladbu „Freeform For The Disenfranchised“ ustupuje bicím a neuchopiteľnosť vyššie spomínaných zoskupení strieda industriálna rytmická pasáž, dodávajúca teraz už „iba“ pod povrchom bublajúcim gitarám tmel. Titulná skladba zakončuje akési predlhé intro, s prvou sekundou „Fourth Realm“ sa HYATARI do nástrojov oprú s plnou parou kovovej mašiny, poháňanej hardcorovou parou. Vokál, prítomný po dlhej pauze, evokuje spolu s jasnejšou piesňovou štruktúrou (relatívne) hitových ISIS či CULT OF LUNA. „The Light Carriers“ je však jednoliatym celkom, rozprestreným na celej ploche nahrávky. Prerušení či náhlych zmien štýlu sa poslucháč nedočká. Ťažké riffy a dunivé údery programovaných bicích kulminujú presne v strede dosky, aby, až do akéhosi ambientného outra v symbolicky pomenovanej „Collapse“, postupne strácali na intenzite. Krehká pasáž v „14,000,000,000 Years Ago“ dokonca znie ako českí vizionári LVMEN v miestach, keď na „Raison d´être“ nachvíľu uvoľnili tlak na gitary.

HYATARI sa neboja mixovať monotónnosť drone doomu, drtivý, ale triviálny proto-metal raných BLACK SABBATH, samply a programované vrstvy s akustickými gitarami, miešať čistý spev, samplované hlasy (mimoriadne pôsobivo vsadené do samého stredu hlukového prúdu) či rev i rozsiahle pasáže bez ľudského hlasu. Keď sa všetky, akokoľvek na prvý pohľad nepôvodné ingrediencie spoja niťami ťažkých, hutných „sekier“ v jeden ozrutný, nezvykle chytľavý kolos, všetky pochybnosti sa rozplynú. S nie nepodobným receptom to v trochu inom štýlovom chlieviku dokázali BETWEEN THE BURIED AND ME...

Títo „nosiči svetla“ sa dokázali vymaniť z temer bezvýchodiskovej situácie a kvalitatívne dominujúcim otcom žánru poslali jasný odkaz: „Sme tu!“