Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Je viac než veľkým paradoxom, že k písaniu recenzie na materiál takej kapely ako je SUFFOCATION sa vo svojom recenzentskom živote dostávam premiérovo. Poznám ich od čias „Human Waste“, počul som a počúvam od nich všetko, ale nepamätám sa, že by som o ich nahrávkach písal niekedy predtým. Vždy, keď bolo o čom a bolo aj kde, sa toho s nadšením ujal niekto iný, ako ešte väčší fanúšik.
Môj vzťah k tejto nespornej legende a pojmu z najväčších po počiatočnom nadšení – v roku 1991 brutálnejšia deathmetalová banda skrátka neexistovala – prešiel do štádia veľkého rešpektu, ale rezervovaného prístupu. Vedel som, že je to celé výborné, len mi celkom nebolo jasné, prečo to iní - zvlášť aktívni hudobníci na deathmetalovej scéne - žerú AŽ TAK.
Už v úvodných minútach vystúpenia SUFFOCATION na Brutal Assault 2007 som to všetko pochopil a newyorskí titani postúpili medzi najväčších favoritov.
Odpustím si tu historické exkurzy, obmedziac sa na konštatovanie, že keď sa v rokoch 1988 – 1990 SUFFOCATION dávali dokopy, asi sotva tušili, že postavia základy jednej podmnožiny brutal deathmetalového subžánru a budú v nej udávať tón v podstate doteraz a zrejme aj do budúcnosti. Mám samozrejme na mysli technický brutálny death metal. (Ešte raz, mamľasi - viete, ktorých sa to týka –, to, že kapela vznikla v roku 1990, vôbec neznamená, že hrá nejaký „old school“. Nakoniec, takýchto prípadov je viac, ani by som nemusel chodiť ďaleko.) SUFFOCATION sú jeho zakladateľmi a zároveň tými, ktorí dodnes vedú a nasledovníkom ukazujú, ako to má vyzerať.
Označenie technický, brutálny aj death metal si totiž treba zaslúžiť. Veľa skupín sa o hranie TBDM snaží, mnoho z nich úspešne, istá vetva scény SUFFOCATION niekedy až kopíruje. Vtedy, hlavne na ich nešťastie, sa ukáže, že SUFFOCATION môžu byť iba (aktuálne) Frank Mullen, Terrance Hobbs, Derek Boyer, Guy Marchais a Dave Culross.
Mimoriadne očakávaný materiál „Pinnacle Of Bedlam“ či „vrchol blázinca“ je v poradí len siedmym dlhohrajúcim albumov veľmajstrov. Dajme tomu, že je to aj kvôli niekoľkoročnej pauze, v prvom rade však platí, že kvalita, nie kvantita je to, o čo tu ide.
Tu a tam sa očakávania miešali s istými obavami. Bude Dave Culross adekvátnou náhradou za Mikea Smitha? Samozrejme, je to muž na svojom mieste. Ani mi tie obavy neprišli na mieste, Dave je bubenícka kapacita, v SUFFOCATION už hral v časoch „Despise The Sun“, vie, o čo v tej kapele ide a jej súčasné znenie zaujímavo oživil. Znie akosi priamočiarejšie, vniesol tu agresivitu a nasadenie z MALEVOLENT CREATION a HATE PLOW, a zároveň zachoval istú pre Mikea typickú ponurú hravosť či ako to nazvať.
Pokiaľ ide o to, ako sa so svojimi partmi vysporiada v súčasnosti veľmi zaneprázdnený Frank Mullen – s časom je na tom tak, že napríklad posledné európske turné za neho odspieval „náhradník“ z DECREPIT BIRTH –, tak tomuto pánovi vokalistovi možno jedine zatlieskať. Jeho absolútne nezameniteľný brutálny a zároveň precízne „vytieňovaný“ a zrozumiteľný vokál je tu v zásade na úrovni ťažko dosiahnuteľného vzoru.
Tak, ako priam vyhľadávam najzverskejšie BDM hlasové polohy, skladám pomyselný klobúk pred jeho v podstate umierneným, na pomery žánru priam kultivovaným a zároveň rešpekt vzbudzujúcim prejavom. Skoro by som povedal, že spomedzi BDM pažerákov, hodných označenia „vokalista“ skôr preto, že v prvom rade plnia funkciu ďalšieho plnohodnotného nástroja, on vyčnieva ako skutočný spevák. Popri tom je to stopercentný frontman, akých je na scéne tiež len niekoľko.
Dajme tomu, že v minulosti mal v SUFFOCATION dosť veľký skladateľský podiel práve odídenec Mike Smith. Ak si však niekto myslel, že bez neho to už nebude ono, má na „Pinnacle Of Bedlam“ desať dôkazov o tom, že sa mýlil. V prvej sekunde je vám jasné, že počúvate SUFFOCATION, skupinu, ktorú si s inou skrátka nepomýlite, pretože má svoj vysoko originálny štýl a typický zvuk.
Aktuálny album prináša desať lekcií o hraní kryštalicky čistého, brutálneho, technicky a kompozične prepracovaného death metalu, ktorý je mohutný, zdrvujúci, mnohovrstvový, a zároveň ľahko, príjemne vstrebateľný, hravý, energický a chytľavý. Precízne, zároveň s ľahkosťou a drajvom zahrané riffy, sóla, vyhrávky, kompozície, ktoré majú bohatú, ale jasnú štruktúru, hlavu a pätu, o tom to je.
Nepočúvate monolit, rozsekaný na desať kusov, ale desať štýlovo jednotných skladieb, kedy však každá má dostatok svojských momentov. A talent zložiť „hit“ je tu možno výraznejší ako v minulosti – ako príklad nech poslúži klipovka „As Grace Descends“, strhujúca, divoká, s nadupanou pasážou pripomínajúcou dokonca NAPALM DEATH v časoch, kedy skladali také kotle ako „The World Keeps Turning“.
Vizuálne spracovanie albumu budem kompletne vedieť posúdiť až potom, čo zo schránky vylovím originál CD, môžem ale povedať, že mne je ten motív so splodencom bohyne spravodlivosti a Cthulhu s apokalypsou v pozadí sympatický. Nejaké výplody o „deathcoreovom štýle“ by som fakt nebral vážne.
Tuto to môžem uzavrieť konštatovaním, že už druhý rok po sebe dávam desiatky hlavne skraja roku a prevažne „veteránom“, ktovie prečo. Nechcem si myslieť, že tí o dvadsať a možno viac rokov mladší hudobníci, ktorí dychtivo čakajú na to, kedy sa na tróne uvoľní kus miesta, na stvorenie poctivých vecí zatiaľ skrátka nemajú.
1. Cycles Of Suffering
2. Purgatorial Punishment
3. Eminent Wrath
4. As Grace Descends
5. Sullen Days
6. Pinnacle Of Bedlam
7. My Demise
8. Inversion
9. Rapture Of Revocation
10. Beginning Of Sorrow
Legenda znovu polita živou vodou. Podobně jako po slabším (v rámci tvorby SUFFOCATION, samozřejmě) "Souls To Deny", přišel famózní self-titled záznam, přichází i po ne úplně dokonalém "Blood Oath" další pozoruhodné tvůrčí vzepjetí ikony technického BDM. Nejlepší deska od časů "Despise The Sun"? Dost možná ano.
Tihle Holanďani jako by se snažili dát gothic rocku novou svěží tvář, v jejich hudbě je temná atmosféra FIELDS OF THE NEPHILIM, stejně tak i moderní melodie přívětivější postrockové scény. K tomu trocha neo-progrockových fines a je z toho podmanivé dílo.
Mladší a výrazně sígrovitější bráška ALCEST se vrací s třetím zářezem a jako správný gen Z cápek míchá BM melodickou agresi, punkovou attitude, emo, neurózu a úzkost. Přímočará a chytlavá spojnice mezi TikTokem a starými VHS klipy. A hlavně poctivá metla!
Ocasi z Čejkovic majů novů desku. Sů tam hity "Liberta" a "Kdo chce kopat, mosí slopat". Aj naživo to fest šlape. Ani tá trůba nechýba a to z jejich drunk punku dělá sexy věc, že by aj Rudi podlehl. Čekujte spotifáj. S tou libertoooooou!!
Běsové pařížských stok jsou zpět a s nimi i jejich nově okovaný melodický a pompézní Métal Noir. Reaper dí pravdu, že novince chybí takový hit, ale ten se podaří opravdu zřídka. Jinak to zas nádherně valí a vytváří řácky zlou a velebnou atmosféru. Merde!
Finský doom metal postavený na klasických těžkých rifech raných BLACK SABBATH. Hutná, pomalá hudba podbarvená ponurou, tíživou atmosférou, ve které je slyšet odkaz „Master Of Reality“, ale zároveň má své vlastní kouzlo.
Máte rádi devadesátky? Snad zbytečná otázka, ne? Skupina z amerického Nashville na svém novém albu variuje ozvěny grunge a tvrdšího rocku, jak jsme jej znali zhruba 3 dekády zpátky. Kvalitní songy a velmi slušná atmosféra musí potěšit nejen pamětníky.
Další z těch v poslední době četných nahrávek neřešících aktuální datum. Příjemná sbírka (klasicky) heavymetalových písní, nepostrádá slušné nosné melodické linky ani podařené refrény. Za mě snad jen výtka směrem k o 1-2 skladby přepálené stopáži.