Dotýkať sa slovami legendy ako ENSLAVED, stálice a zároveň jedného z lídrov metalovej scény s úspechom presahujúcim ďaleko hranice žánrov, je vecou ošemetnou. Obzvlášť ak sa jedná už o šestnásty dlhohrajúci album v mori rôznych kratších formátov, ktoré kapela za dobu svojej existencie vyprodukovala. ENSLAVED má status legendy, s ktorú sledujem od jej počiatkov, pričom pozitívne vnímam aj tú najstaršiu tvorbu, ktorou vyťali prvé runové znaky do čierneho kovu. To kontrastuje s novším a svojim spôsobom prístupnejším materiálom posledných dekád, ktorý Nórov definitívne katapultoval medzi metalovú smotánku. Poďme sa teda pozrieť na novinku „Heimdal“ aj v tomto kontexte a ako si tento bezpochyby progresívny kus obháji svoje miesto v diskografii kapely.

Vydanie nového albumu od ENSLAVED je na scéne vždy udalosťou a nepamätám si veru, že by sa niektorá novinka ocitla pod paľbou kritiky. Iný pohľad by mohla poskytnúť retrospektíva, kde by sme v našli mierne slabšie a zahmlené miesta ako trebárz „ISA“, „Ruun“ alebo „RITIIR“. Isté opotrebovanie konceptu badať aj na posledných dielach kapely. Okrem toho ma prvé vydané single z „Heimdal“ nenadchli a rozhodnutie dať množstvo šancí aj celému albumu ma v tom neblahom pocite len utvrdilo.

Aj keď predchádzajúce riadky môžu vyznievať negatívne a je to poriadne klišé, od umelcov na tak vysokej úrovni, akými sú v súčasnej formácii ENSLAVED, sa vyložene slabý materiál nedá očakávať. To potvrdili aj živými koncertami počas koronovej krízy aj experimentom s „big bandom“ - akciami, ktoré sa inak než profesorské nedali označiť. Koncept a myšlienky, ktoré boli do „Heimdala“ vložené majú svoju hĺbku na hudobnej aj ďalších umeleckých úrovniach (texty, výtvarný koncept). Formálne sa naozaj nedá nič vytknúť - perfektný zvuk, premyslené aranžmá, bohaté a umné vrstvenie progresívnych motívov a rytmická pestrosť a ekvilibristika, to je všetko tu je opäť v miere vrchovatej.

Znalci však vedia, že ak tvorím hudbu postavenú v línii black metalu, toto nie sú všetky vlastnosti zaručujúce excelentný výsledok. Aj rytmicky rozhádzané kompozície musia mať v pozadí nejaký tmel, ktorý tentokrát, podľa mňa, chýba. Ak sa započúvame do riffov, ich vrstvenia v kratších časových úsekoch, všetko je v poriadku a nájdeme tu výstavné sekvencie. V celku ako takom však už cítiť, že tu niečo škrípe a silná stránka kapely - majstrovsky spájať progresívne s hitovým - tu jednoducho absentuje. Je ľahké načrieť do diskografie a takmer čokoľvek z nej tento smutný fakt potvrdí. Skladby ako „Homebound“, „Building With Fire“ alebo staršia pecka „Convoys To Nothingness“ sú dokonalým príkladom génia ENSLAVED, ktorý tentokrát odišiel s karavánou do iných svetov. Posledne menovaná vec poľahky rozdrví čokoľvek, čo sa na albume nachádza a je pre mňa esenciou kapely. Schválne si skúste po absolvovaní novinky spomínané kúsky vypočuť. Ten kontrast je úplne zrejmý.

Chápem snahu hľadať nové cesty, ale ak kompletne vyoperujeme svoje jadro, zrejme sa nedopracujeme k túženému výsledku - dokonalému umeleckému a zvlášť hudobnému pôžitku, ktorý bol značkou kapely. Zostáva tak len obal formálne perfekcionistického diela, vo vnútri ktorého nájdete len kozmickú prázdnotu. A možnou jedinou vecou, ktorá vás v konečnom dôsledku chytí za srdce, je úvodný zvuk rohu, ktorý je naozaj impozantný.