To už bolo strašne dávno, keď na splite DEFEATED SANITY/POPPY SEED GRINDER mňa osobne o dosť viac bavili „českí DYING FETUS“, teda PSG, a Berlínčania DS mi zneli ako „ďalší súdobý nemecký death metal, ktorý nemá čím prekvapiť“. Nakoniec mal, prinajmenšom od albumu „Psalms Of The Moribund“ boli DEFEATED SANITY súčasťou svetového BDM nadpriemeru a s každým ďalším sa posúvali vyššie, pretože sa nikdy neuspokojili s tým, čo urobili na tom predošlom. Hľadanie ciest, ako v rámci žánru zájsť ešte ďalej, je celkom pravdepodobne ich mottom.

Ak pri DEFEATED SANITY hovoríme o brutálnom death metale, ktorý je otvorený hlavne extrémnosti, musíme zároveň hovoriť aj o veľmi technickom podaní tohto žánru. Práve DS sú jednou zo skupín, ktorým sa pri vskutku náročnom technickom prístupe z hudby nevytráca požadovaná brutalita. Hudobnícka a kompozičná filigránskosť ju ani neuhladzuje, naopak ju poslucháč niekedy odhalí pod zdanlivo priamočiarym a patrične neľudsky surovým povrchom. O tom, ako im pri takomto prístupe technika pretrhla hrádzu, svedčí predošlá nahrávka „Disposal Of The Dead // Dharmata“, ktorá je vlastne splitkom DEFEATED SANITY s DEFEATED SANITY. Tí tu polovicu materiálu zasvätili sebe vlastnej komplexnej surovosti extrémneho kovu smrti a na tej druhej rozohrali svoju vzdušnejšiu, duchovnejšiu progresívnu deathmetalovú tvár.

Nový album „The Sanguinary Impetus“ vychádza 24. júla a DEFEATED SANITY na ňom dokazujú, že sa fakt nehodlajú opakovať. Opäť sú o kus inde. Tentokrát je znovu zákonom brutalita. Samozrejme sofistikovaná, oni už iní nebudú, sú tu síce 27. rok, ale staroškolský prístup pre nich nebol a nebude. Vybrúsené progresívne hranie, ctiace odkaz titanov-zakladateľov, je aspoň nateraz minulosťou. Novinka napriek tomu „ide vpred“ a experimentuje v oblasti techniky tak, že čosi podobné sa ani veľmi nedalo predvídať. Skoro mám pocit, že aktuálnej hudobnej tvári DS dalo priestor to, ako v zostave kapely nezostal kameň na kameni. Tá stála napríklad funguje bez gitaristov. Bicie a gitary tu vymyslel a nahral bubeník Lille Gruber. Basuje, a to virtuózne, stále Jacob Schmidt. To je zo starých čias všetko. Konstantin Lühring svoje neľudské hrdlo presťahoval k revitalizovaným DESPONDENCY, v ktorých sa kedysi prvýkrát zviditeľnil. Miesto vokalistu zaujal po čase opäť Američan, tentokrát Josh Welshman. Jeho hlboký, občas guľometný, inokedy ťahavý ryk je taká solídna BDM istota a do nových skladieb zapadol veľmi dobre. 

Nové skladby ako také sú brutálny, technický a kompozične náročný, neortodoxný, miestami riadene chaotický death metal prvej triedy. Neraz hraničí so zhudobneným surovým psychom, mnohé momenty v kompozíciách vyznievajú, ako keby ani neboli skladané s ohľadom na to, či sa budú dať hrať naživo. Teda, naživo sa hrať budú dať určite, ide skôr o to, či sa v nich pri živom vyznení fanúšikovia nebudú strácať. Kopa nepravidelných pasáží, niekedy je v tom o dosť viac sonickej brutality než starého dobrého pochopiteľného metalu. BDM klepačiek s technicky orgiastickými gitarami je v každom prípade dosť. A potom sú momenty, v ktorých mám pocit, že do mašiny na klepačky spadli BEHOLD THE ARCTOPUS. (To je inštrumentálny technicko-progresívny projekt, ktorého nový album mi na recenziu prišiel tiež, ale o ňom nehodlám nejako mudrovať, napriek tvrdým gitarám počujem skôr hranie sa s technikou, experimentovanie s dis/harmóniami a náladami, občas vyznievajúce ako plod improvizácie. Po vstrebaní sa to tak „ambientne“ počúva celkom príjemne.)

Nie je to náhoda. Hosťovsky tu účinkovali traja gitaristi. Tým prvým je Colin Marston, do roku 2016 člen práve spomenutých BTA a takisto ďalšej prog/tech psychiatrie DYSRHYTHMIA (basgitara). Bližšie k extrémnemu, ale tiež komplikovane podanému metalu má v avantgardne blackmetalových KRALLICE, u technických brutal deathmetalistov ENCENATRHRAKH a deathmetalovým svetom uctievaných vizionárov GORGUTS. Aby to pri tomto čarodejníkovi neprestal byť krutý smrtikov, poistil sa Lille angažovaním Angličana Dana Thorntona (ABHORRENT DECIMATION) a ďalšieho amerického čarostrelca Justina Sakogawu (SPLATTERED). V tejto konštelácii sa podaril unikátny extrémny kus, v ktorom si užijete tak zdravo ohavný náklepový BDM s pridanou hodnotou techniky, ako aj drvivé, ťahavé, mučivo pomalé momenty. Priestor dostalo tiež niekoľko krátkych „tradičných“ slamov, ktoré tu napodiv pôsobia ako osviežujúci závan príčetnosti. A nakoniec je tu už spomenuté besnenie v pasážach ďaleko mimo BDM limitov, ktorému korunu nasadzuje Lilleho bubnovanie, predvádzajúce neraz čokoľvek, len nie metal.

Ťažko povedať, či je tento človek „len“ génius, alebo geniálny hudobný šialenec, ale nový album vymyslel vynikajúco. Na „The Sanguinary Impetus“ padli akékoľvek hranice kreativity, na druhej strane naň nepreniklo nič, čo by ideu BDM zhadzovalo či zosmiešňovalo. Ako celok je to brutálny death metal na takej úrovni techniky, že sa mi ťažko hľadá prirovnanie. Snáď MALIGNANCY, tí to vedia urobiť takto náročne a zároveň tak, že nezabijú to, o čom žáner má byť. Vznikla unikátna nahrávka, z ktorej možno mnohých talentovaných hudobníkov vo vyslovene kvalitných bandách bude bolieť hlava a labilnejší jedinci začnú zvažovať ukončenie kariéry. NIE, toto nech nikto nerobí. Hrá takisto dobré veci, len ich hrá po svojom, ako to cíti on, a pri tom nech zotrvá. Vydá ďalšie vydarené nahrávky, ktoré si fanúšikovia budú chváliť. Ak by však chcel kŕčovito napodobniť tento výbuch kreativity a hudobníckej neviazanosti, asi by si strelil do nohy.