Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Pôvodne kansaskí tech/BDM štýlotvorcovia po siedmykrát, to už je impozantné. Ešte dnes si celkom dobre pamätám, ako na mňa zapôsobil ich debut z roku 2000. Bol to absolútny unikát, nikto iný na scéne takto nehral. Vysoko technický a zároveň veľmi útočný BDM v prevažne mimoriadne frenetických tempách a s neľudskou kadenciou gitarových tónov, vďaka ktorým nejedna linka vyznievala ako hraná pospiatky. K tomu guľometný vokál, často vo viacerých polohách, skrátka tornádo a trademark. Našlo sa celkom dosť skupín, ktoré sa odvážili – nie neúspešne – inšpirovať týmto prístupom k hraniu, ORIGIN sú však stále neopakovateľní.
Aj na najnovšom albume s deviatimi vlastnými skladbami a jedným coverom. Je rok 2017 a tak ORIGIN pochopiteľne už nemajú ako šokovať. Jedine tým, že svoju vysokú úroveň a kreativitu si neochvejne držia. Trio Paul Ryan – gitara, vokály, John Longstreth – bicie a Mike Flores – basgitara, vokály, nejaví známky únavy či opotrebovania, to, čo sa od nich požaduje, skomponujú páni hudobníci bez pomáhania si vypchávkovými kusmi. Jason Keyser ako najnovší vokalista je na druhom albume už pevne usadeným harcovníkom, pre ORIGIN typický a veľmi náročný štýl vokálov si osvojil veľmi dobre. Dá sa možno povedať, že s 20. výročím vzniku na krku sú ORIGIN už vlastne „stará škola“, v porovnaní s niektorými podľa viacerých až do absurdností zabiehajúcimi nasledovníkmi – aby som nechodil ďaleko, napríklad kanadskými ARCHSPIRE – hrajú vlastne klasicky, ale zdanie klame, je to stále tá istá divočina. Aj s nejakými inováciami – desaťminútovú skladbu s kvantom melodických atmo pasáží („Unequivocal“) som predsa len nečakal, je však naozaj silná. Záverečný cover „Revolución“ (BRUJERIA) tiež prekvapil, ale je to jazda. Vlastne ako celý album.
Další deska projektu Kalle Wallnera, kytaristy německých progrockerů RPWL, je oproti domovské skupině živější a hardrockovější, takže zde nedominují PINK FLOYD nálady jako u RPWL. A je to příjemný kytarový progrock místy až s metalovým feelingem.
Můžeme se radovat z fajn zvuku a návratu Mika za soupravu, nebo si taky otevřeně přiznat, že i přesto není novinka nic než prázdná nádoba plná honění trika a okázalých omalovánek bez silných nápadů. Six Degrees, z nějž někdo odčerpal všechny silné nápady.
Blackem načichlý bigbít předvádějí obě na tomto splitku zůčastněné kapely a předvádějí ho zábavným a svižným způsobem. Pocta klasikům žánru nemusí znít jen jako dřevní retro, byť tato nahrávka tak asi mnohými zaškatulkována bude. Více v recenzi!
Když namícháte styly RHAPSODY a STRATOVARIUS kolem roku 2000, tak dostanete buď děsný kýč nebo MAJESTICA. Ono je to nakonec docela zábavné a má to spád, jen od toho nesmíte čekat víc než pár hezkých chvil s lehkou holkou.
Ukrajinci se zacyklili sami v sobě, ve svém zašmodrchaném progresivním metalcoru, takže smutně vzpomínám na časy, kdy skupina pálila takové pecky jako "I Speak Astronomy", "Teacher, Teacher!" nebo "Perennial". Nic srovnatelného na "Duél" nenacházím.
PHRENELITH potřetí. Potřetí jinak a potřetí skvěle. Dánové doručili majestátní, drtivou, ale současně i líbivou kolekci často odkazující směrem k IMMOLATION. Jestliže "Chimaera" byla žánrově více rozkročena, pak "Ashen Womb" je návratem k čistému OSDM.
Živák alebo best of? ELECTRIC WIZARD skracujú 8-ročné čakanie na novú dosku dokonale reprezentatívnou živou kolekciou, pokrývajúcou obdobie medzi „Dopethrone“ (2000) a „Time To Die“ (2014). Podľa očakávania brutálne ťažký, ale brutálne odmeňujúci posluch.