O svojskom severskom post-punku som na stránkach nášho webu už písal v recenzii na skvostný album švédskych TERRIBLE FEELINGS. Bola by však škoda nezasadiť debut BEASTMILK do širších súvislostí týkajúcich sa scény, do ktorej sa chtiac-nechtiac albumom „Climax“ zaradili.

Fínsko-anglickí BEASTMILK sa nenechali zlákať, tak ako mnoho ďalších z ich okolia, ani populárnou retro vlnou rozladeného garážového rokenrolu, ani sileným „artsy“ punkovým prístupom, aj keď je pravda, že v prípade „Climax“ určite nemožno v širších súvislostiach hovoriť ako o nejakom mimoriadne originálnom diele.

BEASTMILK sú skrátka post-punkovou kapelou, ktorá síce znie autenticky, ale od akéhosi kŕčovitého napodobňovania archetypálneho zvuku v štýle britských osemdesiatych rokov má našťastie dosť ďaleko.

Táto kapela ma zaujala už svojim štvorskladbovým EP „Use Your Deluge“. Minutáž nič moc, ale jedným som si bol istý: BEASTMILK majú obrovský potenciál, a to nielen preto, že majú na mieste frontmana neskutočného speváka Kvohsta (ex-CODE, ex-DHG, HEXVESSEL a mnoho ďalších).

Keď som o nejaký čas na to videl fotku, na ktorej kapela pózuje v preslávenom štúdiu Kurta Balloua, vedel som, že sa deje niečo veľké. Kurt je producent, ktorý vie z každej kapely dostať maximum, pričom zvuk, ktorý vtisne nahrávkam, je vždy vynikajúci. A ak je ešte k tomu všetkému aj ich fanúšikom, môžete očakávať skvelú robotu. CONVERGE očividne fandia apokalyptickému fínskemu post-punku, o čom svedčí aj európske turné, na ktorom budú BEASTMILK predskakovať DOOMRIDERS, skupine Natea Newtona (ten na novom albume BEASTMILK aj hosťuje).

Ak by som mal porovnať „Climax“ s EP „Use Your Deluge“ spred dvoch rokov, novinku by som určite označil ako čitateľnejšiu, priamočiarejšiu a najmä o dosť hitovejšiu. BEASTMILK nechcú ohurovať nestráviteľnými skladbami. Ich primárnym cieľom je páčiť sa, čo je na „Climax“ počuteľné hneď od prvých tónov zvrátenej hymny „Death Reflects Us“.

Kvohst podľa svojich slov´chcel jednoducho uchopiť typické témy, ktorými sa zaoberal v textoch CODE a DHG, a vtisnúť im zhýralý, ale hlavne chytľavý a zrozumiteľný popový rozmer. Nemožno sa čudovať, že svojim hebkým hlasom mnohokrát pripomenie Morisseyho obdobie u THE SMITHS. Aj on podľa Kvohsta skladal niečo ako páčivé oslavné skladby o skazených témach.

Čo sa týka hudobnej náplne, pohybujeme sa tu najmä na území starosvetského deathrocku. Postupy gitaristu s prezývkou Goatspeed, ktorý svoju nástroj rád necháva rozochvene rezonovať, totiž priam smrdia albumom „Only Theatre Of Pain“ od CHRISTIAN DEATH. Pri počúvaní „Climax“ si taktiež spomeniete na zlaté časy britskej gotiky na čele s BAUHAUS.

Inšpiračné zdroje nasávajú BEASTMILK odvšadiaľ a s kľudným svedomím by sa dalo napísať, že album je ovplyvnený „trojgeneračným punkom“. Minimalistickou údernou roztrieštenosťou sa BEASTMILK ponášajú na JOY DIVISION, artovosťou na THE CURE, hravou melodikou na ranných MISFITS, temnou romantikou pripomenú TERRIBLE FEELINGS, šialenosťou BELGRADO a zvukomalebnosť THE HORRORS.

BEASTMILK sú jednoducho ten správny bolehlav pre večne uplakané duše.

To najzaujímavejšie na BEASTMILK (okrem Kvohstovho spevu, samozrejme) je jednoznačne zvuk nahrávky. Metalicky väzbiace, avšak melodické gitary sa utápajú v neučesanej produkcii Kurta Balloua, ktorá apokalyptickému rokenrolu veľmi pristane a vytvára tú správnu skľúčenú atmosféru.

BEASTMILK sú potomkom pravých post-punkových kapiel, tých, ktoré sa snažili skĺbiť skutočný punkový prístup s inteligentnými popovými melódiami, ale zachovali si temnosť nestorov žánru. Znejú síce tradicionalisticky, ale svojim postojom a schopnosťami sa odlišujú od haldy podobných. BEASTMILK sú nielen minulosťou, ale aj budúcnosťou žánru.