Chasníci z galícijského prístavu La Coruña vyludzujú extrémne a chorobné zvuky od roku 1994 a majú za sebou diskografiu, pri ktorej je človek naozaj rád za vynález Ctrl+C – Ctrl+V, pretože prepisovať takéto veci bývalo v časoch pred ním vyslovene za trest.

A po novom to aspoň v štúdiu hrnú len v dvojici Dopi a Rober Bustabad. Na koncertoch je ich počet dvojnásobný, na basu od roku 2010 hosťuje Iñaki a elektro pazvuky už deviatu sezónu obstaráva Scumearth.

Naživo teda severošpanielska horrorgrindová stálica nie je ochudobnená o nič. Akurát toho grindu je tu historicky asi najmenej. Predposledný, v poradí štvrtý dlhohrajúci album „Mundo Cripta“ je päť rokov starou záležitosťou a s novinkou MACHETAZO ukazujú, že niečo ako vývoj im rozhodne nie je cudzie.

Od prvého albumu rástli vcelku stabilne, mäsiarsky grind s občas dosť bordeloidným chrastivým zvukom, s ktorým sa uviedli na scénu, časom naberal na ponurosti, skladateľskej zručnosti, „metalovosti“ a už na „Mundo Cripta“ sa „dorúbanci“ prezentovali aj naozaj profesionálnym, ale hlavne temným a podladeným znením.

Záhrobného zvuku sa držia aj v roku 2013, ich produkcii sedí ako pleseň na vrchnáku sarkofágu. Ale hudba samotná sa posunula tak akosi rovno oproti toku času a extrémne metalového diania. MACHETAZO sú na „Ruin“ oboma nohami v prvotnom chaose najdrsnejších kovových žánrov a výborne by zapadli niekam na začiatok 90. rokov.

Grindcoreových elementov je tu o dosť menej než predtým, a o hororovú atmosféru sa stará v prvom rade hudba, nejaké filmové vsuvky, ktorými si veľa podobných bánd pomáha až prehnane, tu vlastne ani nie sú.

V niektorých momentoch majú MACHETAZO stále blízko aj k takým klasikom ako IMPETIGO alebo BRUTAL TRUTH. Výrazne však u nich prevládol úderný starý death metal v štýle tých besnejších vecí od AUTOPSY, a v prvom rade si tu spomeniete na nejednu obskúrnosť zo začiatkov death metalu vo Švédsku a na severe Európy vôbec. Drvenie ako od NIHILIST/ENTOMBED, CARNAGE alebo TREBLINKA, temná, prípadne chorá atmosféra ABHORRENCE, CADAVER či DEMILICH, útočnosť najstarších BOLT THROWER, toto sú spomienky, ktoré nový album MACHETAZO vyvoláva.

S drviacim a zároveň zdravo podzemným zvukom a ponurou náladou skladieb z tohto všetkého tvorcovia urobili svojskú a chytľavú zmes. V jej prospech hrá aj štýlový hrobový vokál v španielčine a to, že MACHETAZO sa pri všetkej odpálenosti – album je dosť razantná jazda – ku koncu neboja ani občasného mŕtvolného spomalenia.

Chuťovkou vo finále je záverečná a zároveň titulná skladba. Pri nej si na death metal či grind core ani nespomeniete. Niekto tu totiž pomerne slušne skúma teritóriá vyhradené bandám ako NEUROSIS. Ako spestrenie je to skvelé, na druhej strane tak trochu dúfam, že nejde o signalizovanie nejakých radikálnych zmien do budúcnosti.