Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Minulosť nás rada presviedčala o tom, že Devin Garett Townsend, tá úžasná hračka prírody a generátor pozitívnej energie, pozná problém na každé riešenie. So zanietením, inak vlastným tzv. iniciatívnym blbcom, zaobaľoval harmónie do štedrých disonantných omáčok, v ktorých plával nejeden zdanlivý nezmysel.
Vždy bolo potrebné nechať si Kanaďanove výtvory uležať v hlave, aby vlastne čas samotný poskladal puzzle, ktoré sa mozgu bude javiť aspoň sčasti prijateľné. Piaty manifest DEVIN TOWNSEND PROJECT však práve takýmito úsekmi neoplýva.
Show must go on
HevyDevyho produktivita v posledných rokoch je závidenia hodná. Len minulý rok stihol hneď dvoma po okraj naplnenými kotúčmi skompletizovať svoju multižánrovú tetralógiu a tá má po roku „prekvapivo“ svoje pokračovanie.
Pre také pracovné tempo je kolísavá kvalita nahrávok pochopiteľne symptomatická – nezáleží na tom, či ste šiesta okresná alebo celosvetovo rešpektovaný hudobník, čo sa potvrdilo aj u tak nadaného človeka, akým tento čerstvý štyridsiatnik bezosporu je. Našťastie, „Epicloud“ patrí k tomu lepšiemu, čo z neho vyliezlo.
Nie je dôležité zúčastniť sa, ale vrátiť športové náradie
Dovolenku si ušetrite na inokedy, „Epicloud“ sa počúva až príliš ľahko. Výstrel vás odlepí od štartovacej čiary, psychicky ste pripravení na skákanie cez prekážky, tie však ktosi vzal. Absencia praštených kódov a hlavolamov však tentokrát nie je mínusom.
Fakt, že na prvý pohľad na celku dosť vecí nesedí, býva za obvyklých poveternostných podmienok u tohto blázna príjemným zvykom a výzvou pre poslucháča do ďalších kôl – v stanici „Cvokhaus“ nám to ale tentoraz nestojí.
Things have been simplified
„Epicloud“ je najlepším albumom DEVIN TOWNSEND PROJECT vďaka tomu, že Kanaďan začal v správny moment zrazu preferovať „pesničky“ miesto „skladieb“ a prestal poslucháčovi predhadzovať rubikove kocky v značnom štádiu „rozkladu“.
Inak povedané, „Epicloud“ je skvelý už nie vďaka šialenstvám, aké sa dejú na desať- až šestnásťminútových kolosoch minuloročného „Deconstruction“, ale pretože priemerná dĺžka je tu ani nie štyri minúty a chytľavosť celku je na bode varu. A to bezohľadu na vklad Anneke van Giersbergen, ktorej opätovná prítomnosť je tu už len príjemnou margináliou.
Devin sa tak jednoznačne približuje širšiemu spektru poslucháčov („True North“, „Lucky Animals“, „Liberation“), zároveň však zostáva v trochu zriedenej, „scivilizovanej“ forme tým svojským magorom („Effervescent!“, „Kingdom“, „Grace“), na súčasnej scéne nezameniteľným s kýmkoľvek. Pri počúvaní sa totiž znova, tak ako vždy, pýtate „wtf?“, avšak z presne opačného dôvodu ako doteraz. No nemilujte ho!
Hipster is too mainstream
Je to vlastne zvláštny pocit, keď si už zrazu pri jeho hudbe nepripadáte, ako keby ste sa ráno v mhd zasekli v polovici sudoku s hardcore obtiažnosťou. „Epicloud“ už rieši len jediné – dodať pozitívnu energiu a baviť poslucháča. A že sa mu to darí!
Účel prebil prostriedky, cieľ je tu dôležitejší, ako cesta k nemu – metaforicky si to skonvertujte, ako chcete. Ono vás to baví, a to tak, až to trieska dvermi. Po všetkých tých krvopotne rozlúsknutých maestrových hlavolamoch z minulosti si to však vďaka tej priamočiarosti a „user friendly“ rozhraniu nebudete chcieť priznať. Devin priložil návod na použitie, vy sa však hanbíte cítiť sa ako to slepé kura pri zrne. Aj keď ním ste.
Ak zaženiete ten pocit, aký ľahko aristokratickému fanúšikovi NEUROSIS obvykle stúpa do hlavy, keď počuje KORPIKLAANI, a nepripustíte, že je to pod vašu úroveň, s potešením zdemolujete nejeden sprchový kút.
Iný šport
Neviem, či kvalitatívne nároky fanúšika Devinových vrcholných diel z okolia roku 2000 budú splnené. Sporné je už to, či by sa mal vôbec „Epicloud“ s povedzme takou „Terriou“ porovnávať. Odporúčam nič neriešiť, prijať novelu Devyho pravidiel hry a užiť si to. Rozmýšľanie niekedy zbytočne bolí.
1. Effervescent!
2. True North
3. Lucky Animals
4. Liberation
5. Where We Belong
6. Save Our Now
7. Kingdom
8. Divine
9. Grace
10. More!
11. Lessons
12. Hold On
13. Angel
Tihle Holanďani jako by se snažili dát gothic rocku novou svěží tvář, v jejich hudbě je temná atmosféra FIELDS OF THE NEPHILIM, stejně tak i moderní melodie přívětivější postrockové scény. K tomu trocha neo-progrockových fines a je z toho podmanivé dílo.
Mladší a výrazně sígrovitější bráška ALCEST se vrací s třetím zářezem a jako správný gen Z cápek míchá BM melodickou agresi, punkovou attitude, emo, neurózu a úzkost. Přímočará a chytlavá spojnice mezi TikTokem a starými VHS klipy. A hlavně poctivá metla!
Ocasi z Čejkovic majů novů desku. Sů tam hity "Liberta" a "Kdo chce kopat, mosí slopat". Aj naživo to fest šlape. Ani tá trůba nechýba a to z jejich drunk punku dělá sexy věc, že by aj Rudi podlehl. Čekujte spotifáj. S tou libertoooooou!!
Běsové pařížských stok jsou zpět a s nimi i jejich nově okovaný melodický a pompézní Métal Noir. Reaper dí pravdu, že novince chybí takový hit, ale ten se podaří opravdu zřídka. Jinak to zas nádherně valí a vytváří řácky zlou a velebnou atmosféru. Merde!
Finský doom metal postavený na klasických těžkých rifech raných BLACK SABBATH. Hutná, pomalá hudba podbarvená ponurou, tíživou atmosférou, ve které je slyšet odkaz „Master Of Reality“, ale zároveň má své vlastní kouzlo.
Máte rádi devadesátky? Snad zbytečná otázka, ne? Skupina z amerického Nashville na svém novém albu variuje ozvěny grunge a tvrdšího rocku, jak jsme jej znali zhruba 3 dekády zpátky. Kvalitní songy a velmi slušná atmosféra musí potěšit nejen pamětníky.
Další z těch v poslední době četných nahrávek neřešících aktuální datum. Příjemná sbírka (klasicky) heavymetalových písní, nepostrádá slušné nosné melodické linky ani podařené refrény. Za mě snad jen výtka směrem k o 1-2 skladby přepálené stopáži.