V poviedke z roku 1921 opísal Francis Scott Fitzgerald osudy Benjamina Buttona, v ktorýkoľvek okamih života úplne obyčajného človeka, no v skutočnosti zvláštneho tvora, ktorému život beží presne naopak. Narodil sa ako starec a čím je starší, tým je mladší. David Fincher je režisér, ktorý nakrúca trestuhodne málo, no keď niečo natočí, vždy to stojí za to. Námetový materiál posunul v čase, takže filmový Benjamin Button sa rodí približne vtedy, keď ten literárny zomiera – na konci prvej svetovej vojny. Iné je aj takmer všetko ostatné.
Benjamin Button (Brad Pitt) sa narodil v roku 1918 v New Orleanse ako 90-ročný „muž“. Jeho otec, zhrozený jeho ohyzdnosťou, rozhodne sa hodiť ho do rieky. Iba náhoda mu v tom zabráni a rovnaká náhoda prináša malé bábätko na schody domova dôchodcov, na ktorých ho nájde a osvojí si ho dobrácka černoška Queenie. Nasledujúce roky stretáva osudové postavy, ktoré jeho spiatočnú cestu časom poznamenajú. S väčšinou z nich má čosi spoločné. V istý okamih budú starí rovnako, o deň neskôr sa vekový rozdiel medzi nimi opäť začne zväčšovať. Ako inak, najdôraznejšie a najpodmanivejšie bude táto pointa rozrozprávaná v súvislosti s ženou jeho života, Daisy (Cate Blanchett), ktorú paralelná dejová línia nachádza zomierajúcu v prítomnosti v nemocnici v New Orleans. Po boku dcéry (Julia Ormond) a tesne pred ničivým úderom neslávneho hurikánu Katrina.
Už po prvom zadefinovaní dramaturgie a bohatej obraznosti filmu je jasné, že inak ako trinástimi nomináciami na Oscara to skončiť nemohlo: úchvatná kamera, brilantné rozprávačstvo a najmä fascinujúce herecké výkony nielen dvoch hlavných postáv, ale aj mnohých ďalších vrátane Tildy Swintonovej (v úlohe Elizabeth Abbottovej) a Taraji P. Hensonovej (v úlohe Queenie)... Koľko sošiek film nakoniec získa, je úplne jedno. Hoci obsahuje presne tú látku, ktorá je obyčajne magnetom na nominácie, podobne ako pri zopár podobne (takmer účelovo) vystavaných trhákoch takáto „vypočítavosť“ absolútne nevadí. Ostatne, aj v Hollywoode padnú vypočítaví oveľa častejšie na hubu než uspejú a „Podivný prípad Benjamina Buttona“ je majstrovský nie kvôli ambíciám ale kvôli ich naplneniu. To jediné, čo v hre o divákovu pozornosť, nadšenie, dojatosť a slzy krivká pozadu, je pretlak deja, ktorý už takto zapĺňa takmer tri hodiny filmu a častokrát trpí na príliš málo času, ktorý režisér jednotlivým zápletkám a epizódam venoval. Trpí tým záver s Benjaminovým detstvom, málo rozohraté postavy pána Weathersa a dcéry, ktorú má s Queenie, Benjaminovo „vojnové dobrodružstvo“ a zo všetkého najviac jeho odlúčenie od Daisy a ich spoločnej dcéry, ktoré je podporené emóciami všetkých súvisiacich postáv vrátane tej jeho, no v stopáži filmu si ani nezvyknete, že je preč, a už je zase naspäť.
„Podivný prípad Benjamina Buttona“ až príliš nápadne pripomína ďalší typicky oscarový film „Forrest Gump“. V oboch prípadoch sú hlavnými hrdinami čímsi iné mužské individuality, ktoré osud viac unáša než aby sa v ňom pohybovali sami, v oboch prípadoch si na svoju osudovú lásku musia počkať a aj tak im je súdené stráviť s ňou len krátky čas, oba filmy sú zasadené do prostredia amerického juhu, oba sú epizodické a časozberné, v oboch hrá istý čas dôležitú úlohu vojna... a pokračovať môžeme až ku kolibríkovi lomeno bielemu pierku. Fincherov hrdina však v princípe nie je tragikomický (aj keď smiať sa budete často) a jeho osobnosť je oveľa hlbšia a zaujímavejšia – vrátane toho, čo sa o nej vôbec nedozvieme. Nehovoriac o tom, že dopad príbehu, jeho myšlienka a pointa a v neposlednom rade aj pocit diváka, odchádzajúceho z kina, sú pri podobnej látke absolútne rozdielne. Spoločné však majú rozhodne to, že aj „Podivný prípad Benjamina Buttona“ sa o pár rokov nepochybne stane míľnikom.
P.S.: Ak sa rozhodnete, že tento film chcete vidieť, urobte tak v kine alebo prostredníctvom DVD v pôvodnom znení. Za žiadnu cenu si zážitok nenechajte pokaziť dabovanou verziou, ktorá žiaľ jedného dňa určite vznikne.
