Vysielanie politického seriálu v dobe, keď politika často budí rozčarovanie, na seba nabaľuje významy samé o sebe. Americký Kongres je v hlasovaniach čoraz viac rozdelený, riešenia dôležitých otázok zaostávajú za predstavami a chýbajú tiež jasní lídri, pretože mediálne pokrytie pošpiní každého.

Ako preto vyznie politický triler, ktorý predsudky iba znásobuje? Jedna z hypotéz znie, že robí zneužitia hmotnejšími, osobnejšími, a preto prospešne oberá človeka o škodlivé ilúzie. Ďalšia, že bezočivosť ospravedlňuje.

Úspešný americký seriál House of Cards zobrazuje podvodné konanie zobrazuje bez škrupúľ. Vytvára mašinériu moci, ktorej sa podvolia výčitky, ľútosť aj slabší členovia spoločnosti.

Ak sa pritom jeho scenár spolieha na priveľa premenných a nie je vždy pravdepodobný, je prinajmenšom splniteľný v intenciách úvah čo by bolo, keby. Aj preto ho sleduje viacero politikov a punditov – je prokatívny, vtipne priamočiary a premyslený.

Hľadanie dier v systéme

Seriálom sa darí. Obľúbenosť ich formy narastá pre možnosti rozprávania, ktoré ponúka dlhšia minutáž na rozdiel od filmov, postavy môžu byť vykreslené zložitejšie a dej môže byť košatejší. Zároveň je tu akási istota zážitku: návrat k seriálu znamená návrat do známeho fiktívneho sveta, v ktorom je pôda pre katarziu vopred pripravená, zatiaľ čo pri filme začíname približne od nuly.

Širšie možnosti prinášajú rozprávačské experimenty aj tam, kde by sme ich nedávno možno nečakali; ako aktuálny príklad nech poslúži striedanie časov a perspektív v seriáli HBO True Detective.

V House of Cards, seriáli nakrútenom pod dohľadom Davida Finchera pre internetovú videotéku Netflix, sa to prejavuje postupným posúvaním hraníc prijateľného (ubližovaním kladným postavám, dehonestáciou úradov, porušovaním sexuálnych a morálnych tabu) a rozpracovanosťou politických reálií.

Fungovanie na dvoch úrovniach nie je v princípe nič nové, intrigy a vysokú politiku alebo kultúru sme na obrazovkách videli aj predtým. Príjemná je až solídna hĺbka, do ktorej House of Cards ide.

Nevnímať byrokratické a diplomatické detaily, alebo nepostrehnúť odkazy zo skutočného sveta, vrátane uťahovania si z Tea Party, znamená ukrátiť sa o významnú časť seriálu. Nadchnúť sa intrigami je potom ako sledovať kadenciu Sherlocka, na ktorú bežný smrteľník nestačí.

Na dobrej strane zla

Niečo dobré je aj na spôsobe, akým sa Frank Underwood v osobe Kevina Spaceyho prihovára cez kameru k divákovi a pomáha tým preniknúť do svojho myslenia. Ako postava si tým – aspoň v mojom prípade – získava ďalšie sympatie, hoci na žiadne sympatie nemá nárok.

Je to teda zvláštny paradox a zmena perspektív, držať palce gaunerovi na ceste k ovládnutiu prezidentského úradu. Čo to asi hovorí o vzťahu človeka k politike a očakávaniach z nej?