Napriek tomu, že kapele pravdepodobne o nič podobné nejde, zoznámenie s československými LVMEN môže pre veľa poslucháčov znamenať skúsenosť, ktorej podstatnou súčasťou je ak už nie „legendárny“, určite aspoň „kultový“ hype. Komunikácia kapely je introvertná, či už to znamená málo okamžite dostupných informácii o backgrounde a živote kapely, alebo hudba, v ktorej komunikácia pôvodným hlasom a textami hrá takmer zanedbateľnú úlohu (jej úlohu preberá vo veľkej miere hudba, v podstatnej miere takisto samplované úryvky adekvátne insiderských filmov). Hudobne LVMEN okamžite vyčnievajú, absolútne nad tuzemské a svojim spôsobom aj nad zahraničné kapely. Kolega Thorn im dokonca v recenzií na antológiu prvých dvoch počinov prisúdil status takmer objaviteľov jedného z najdôležitejších metalových smerov súčasnosti. No a neviem, ako to je s českou väčšinou kapely, no na Slovensku je basák Hulo skutočný úkaz – legenda pre pankáčov (DAVOVÁ PSYCHÓZA), hardcorákov a metalistov (TESTIMONY) a možno, ak by vydržal dlhšie v ŠVABLAST, stal by sa legendou aj pre poslucháčov grindcore.

Prečo je také esenciálne toľko sa rozpisovať o hype v súvislosti s čerstvou novinkou „Heron“? Nuž, pokiaľ pri predošlom „Mondo“ ten ich hype ešte obliekal dres LVMEN, v roku 2008 prebehol na opačnú stranu a obliekol dres súpera. Poslucháči kapely bez vážnejších prešľapov v minulosti nemajú dôvod neočakávať od nového albumu takmer nadpozemsky dokonalé dielo, čo je pre kapelu s tak vymedzeným a typickým zvukom veľmi nebezpečné.

Akokoľvek silná bola ich hudba, najsilnejšou stránkou minulých LVMEN bolo spojenie hudby dravej a kontemplatívnej zároveň s cinematickou atmosférou, ktorá napríklad slovami „bláznivín se rozsévá...“ dokázala postaviť chlpy na krku aj poslucháčovi, ktorý v živote nevidel Markétu Lazarovú. Súčasní LVMEN filmovú stránku svojej hudby potlačili do druhého plánu a úplne ich chápem. „Heron“ by bol oveľa horší album, ak by opakoval už beztak výdatne použitý recept. Sklamaním je, že sila starého receptu sa s tým novým nedá porovnať. „Heron“ je výzvou pre LVMEN ako hudobníkov a nedá sa povedať, že by na celej čiare pohoreli. Napriek zbytkom sklamania, driemajúcim kdesi vzadu v hlave som si po niekoľkých posluchoch dokázal na album zvyknúť a začal mi vyhovovať úplne iným spôsobom, než „Mondo“. Je oveľa menej „hitovejší“ a vďaka tomu aj málo zapamätateľný, čo na druhej strane vyvažuje vyšperkovanou dramaturgiou (ak nerátam príliš neistý úvod albumu). Príkladom môže byť skladba „XVIII“, pri prvom posluchu nijako extra nápadná, no po čase rastúca v dokonalú, dejom nabitú skladbu. Spomínali sme neistý úvod. Na rozdiel od predošlého „Mondo“ začína album naplno tlačiť oveľa neskôr, vôbec nie pri prvej introskladbe a dokonca ani pri druhej inštrumentálnej kompozícii. Ironicky sa vám stane oveľa lepším albumom, pokiaľ si ho budete púšťať od tretej „XVI“.

„Heron“ je o hľadaní nových hudobných postupov pri zachovaní možno až príliš ortodoxného zvukového kabáta. Jednotlivé čiastky sú výborné. Album má problém ako celok. To, o čo sa LVMEN v minulosti ani nemuseli snažiť a intuitívne to prišlo samo, je zrazu preč. „Heron“ je namiesto toho o striedaní momentov, kedy sa kapela o to krvopotne snaží a v súvislosti s predošlou vetou to tým skôr dosiahnuť nemôže, a momentov, kedy rezignuje a svoju hudbu necháva skrátka hrať, dej sa, čo sa má. „Heron“ žiaľ nedrží pokope a napriek objektívnej kvalite ako pokračovanie numerickej odysey v porovnaní s nižšími číslami nedáva príliš zmysel. Tento rok československé legendy bohužiaľ na ich vlastnom piesočku porazili oveľa amatérskejší (a s oveľa horším zvukom) SUFFOCATE FOR FUCK SAKE, ktorí vraj ani nevedia, že nejaký LVMEN vôbec existuje.