BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Nemálo fanúšikov (post)hardcorovej či metalovej muziky dnes prisahá na kruh kapiel okolo ISIS, klasikov NEUROSIS či európskych emisárov CULT OF LUNA – pre niektorých bude možno prekvapivé, že už v roku 1998 sa v našich krajoch hrala nie nepodobná muzika, ktorá v nezmenenej podobe obstojí aj v súčasnosti. LVMEN rozvírili hladinu eponymným EP, spôsobili explóziu nadšenia dlhohrajúcim debutom „Raison D´Etre“, aby jej dozvuky zožali prevažne v zahraničí. Ich hudba, pripomínajúca hypnotické dedičstvo NEUROSIS, v mnohom predbehla druhú vlnu emotívnej, z corového podzemia vychádzajúcej hudby. Tesne pred plnohodnotným albumom „Mondo“ sa na labeli Day After dostalo na vydanie doterajšieho „súborného diela“ tejto takmer kultovej formácie.
Dve rozsiahle skladby z vinylového EP (rovnako, ako všetky skladby z repertoáru LVMEN nesúce len stručné, chronologické číselné označenie) nie sú „len“ doplnkom full-length „Raison D´Etre“; naopak, práve táto dnes vypredaná nahrávka je hlavným dôvodom, prečo do „An Anthology Of Previously Released Songs“ investovať. Na hranici štvrťhodiny sa pohybujúce kompozície odhaľujú talent pre gradáciu v jeho ešte surovej podobe. Od krehko akustických pasáží až po noisecorovú vlnu, od samplovaných hlasov až po zúfalý rev – devízou LVMEN je však hlavne to, že nikoho neprípomínajú viac, než je zdravé. V čase, keď aktuálne nahrávky RED SPAROWES, GREGOR SAMSA, CALLISTO či dokonca ISIS znejú ako produkty tých istých nahrávacích sessions tej istej kapely, je podobný atribút u takmer desaťročie starého materiálu, navyše z domácej dielne, príjemne šokujúci.
Vyrostl mezi vlky člověk a mezi lidmi stal se vlkem.
Opovržení živí jeho pýchu.
Neláska mu vdýchne nenávist.
Všemi opovržený, začal Straba sám opovrhovat všemi.
Stařešinům se staví s úšklebkem, pohaněl svatá místa dědů.
Nechce být poddán ani lidem, ani bůžkům.
Je svobodný jako vlk, jako zvíře lesní, ale ještě má lidské srdce a lidské srdce teskní.
Teskní...
...a pláče.
LVMEN sa dokážu hrať s konceptom, úryvky z Vláčilovej „Markéty Lazarovej“ sa prelínajú oboma do drážok jediného disku vylisovanými dielami. Nejde o tématicky ucelenú prácu, viac než o „story“ ide o emócie, vyvolávané na rozličných miestach podobnými spôsobmi. Mnohovrstvovosť (týkajúca sa nápadov i inštrumentácie) našťastie nezabŕda do žánrových pascí: bezradnosti, samoúčelnosti či prílišnému, na falošný oltár „emotívnosti“ položenému zjednodušovaniu. LVMEN síce nezaprú čerpanie z odkazu skutočných zakladateľov žánru, no vďaka dokonale originálnym prvkom si zachovávajú vlastnú, rozpoznateľnú tvár.
Celá tvorba LVMEN je gorálkami navlečenými na jednej niti, spojujúce prvky oboch nahrávok ešte viac stmelil nový mastering renomovaného Ondřeja Ježka, vďaka ktorému sa na prelome druhej a tretej skladby – aj napriek trojročnej pauze – vlastne nič neláme. „Raison D´Etre“ zaujme ešte rafinovanejším prístupom, mierne obrusujúcim dravosť predchádzajúceho dvanásťpalca. Hneď prvá skladba je kľúčová a pre tvorbu LVMEN typická. Jemné zakomponovanie operného spevu, filmových citátov do prúdu, gradujúceho v emocorovom nášupe, je skrátka pôsobivé.
Zvesti o skvelých koncertoch podporených videoprojekciami, akási aura tajomnosti, plynúca z „polovičného zabudnutia“ i averzii skupiny k veľkohubej sebaprezentácii, chystaná nová platňa i kulminujúca obľuba štýlu, v ktorom sú títo chlapci vlastne veteránmi – to všetko sú faktory, ktoré dávajú de facto znovuzrodeným LVMEN obrovské tromfy do rúk. Jedna z českých formácií, ktoré znesú najaktuálnejšie a najprísnejšie svetové kritériá, si svoje eso zvané „Mondo“ necháva na koniec septembra. Nech však novinka dopadne akokoľvek, je jasné, že aspoň jedna skvelá doska s podpisom Melnicka a spol. bude niesť vročenie 2006. „An Anthology Of Previously Released Songs“ je dôstojná a zmysluplná reedícia.
Tonight I´m standing on Highway 666, running through towns like Cortez, Shiprock, Sheep Springs, and ending in Gallup, New Mexico. To some a beautiful stretch of the American landscape...
Súborné dielo LVMEN vydané na jednom disku môže poslúžiť ako úvod do tvorby jednej z najosobitejších domácich skupín, pripomenúť "staré časy" či navnadiť na očakávanú novinku. Nech sa k "An Anthology Of Previously Released Songs" postavíte akokoľvek, zafunguje skvele.
1. 1
2. 2
3. 3
4. 4
5. 5
6. 6
7. 7
Mitgefangen Mitgehangen (2017)
Heron (2008)
Mondo (2006)
An Anthology Of Previously Released Songs (2006)
Raison D'Etre (2000)
Lvmen (EP) (1998)
Vydáno: 2006
Vydavatel: Day After Records
Stopáž: 68:58
Produkce: remastroval Ondřej Ježek
-bez slovního hodnocení-
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.