Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
„Ak by QUEEN boli deathmetalová kapela, zneli by ako BETWEEN THE BURIED AND ME“, písalo sa takmer na deň presne pred dvoma rokmi na stránkach Stylusu, rešpektovaného internetového magazínu. Na svete bola „Alaska“, víťaz hlasovania redaktorov Metalopolis o album roku 2005, meteorit, ktorý plnou rýchlosťou dopadol na metalovú zem a vyhĺbil v nej kráter len o čosi menších, než tunguzských rozmerov. Na svojej tretej doske sa BETWEEN THE BURIED AND ME podarilo konkretizovať, spríjemniť a zjemniť svoj štýl, sceliť koláž takmer do noty vykradnutých pasáží do celku, ktorý dáva zmysel a má vlastný ksicht. V dobe, keď sa všetky tie nové metalové odnože zlievajú do pejoratívneho „mallcoru“ bolo vydanie albumu, ktorý stereotypy x žánrov syntetizuje do takmer desaťminútových skladieb ozaj novinkou. A navyše to bola sranda.
Prečo tak dlhý úvod? Preto, pretože BTBAM to po „Alaske“ jednoducho posrali. To, že Victory Records neboli nikdy žiadni nezištní filantropi, dokázali, keď na trh vhodili zbytočnú dosku coververzií, ktorá mojím kolegom nestála ani za serióznu recenziu. „The Anatomy Of“ mala zrejme ukázať, v akej muzike trčia korene severokarolínskej pätice – inými slovami, ukázať to, čo bolo každému jasné z ostatných radoviek kapely. A ak chceli chlapci demonštrovať, čo všetko si trúfnu zahrať, tak nemali v tej istej dobe vydávať reedíciu „The Silent Circus“ s DVD bonusom, na ktorom Tommy Rogers spieva falošne ako taká divá sviňa.
„Colors“ tak na druhý pokus začína pomyselnú novú etapu, etapu obhajovania. Úvod, ako vystrihnutý z akejsi dosky BEATLES, akoby naväzoval na coverovú éru. Ihneď po ňom sa však BETWEEN THE BURIED AND ME vrhnú do víru toho, čo im ide najlepšie – kaleidoskopu melodického deathmetalu, metalcoru, prstolamného „progresívneho“ metalu, artrockovej psychedélie, popu a hardcoru, včetne početných odkazov na vlastné skladby. Trojica skladieb preskakuje desaťminútovú hranicu, no delenie na stopy je len orientačné – z centrálnej „Sun Of Nothing“ si zrejme zapamätáte hlavne refrén, tých takmer jedenásť minút sa rozplynie medzi vrstvami, prelínajúcimi sa celým albumom. Nevdojak sa dostávam k hlavnej slabine BTBAM, ktorá je však do istej miery trademarkom skupiny. Tou ostáva neschopnosť alebo neochota skomponovať skladbu, ktorá by mala hlavu, pätu aj to medzi tým, teda gule – a všetko na správnom mieste. Z „Colors“ je ľahko byť nadšený, no geniálnosť jednotlivých fragmentov je nezriedka ubitá skôr, než stihne rozkvitnúť a prekrytá „hobľovaním“, ktoré by mohlo byť dávkované striedmejšie, bez neustáleho tlačenia na pílu.
Sila albumu je daná silou najsilnejších okamihov. Jemný záver „Ants In The Sky“ s doznievajúcim growlingom a gilmourovsky zasnenou gitarou nasledovanou barovou country vsuvkou, už spomenutá hitová „Sun Of Nothing“, elfmanovsko-burtonovská pasáž v „Prequel To The Sequel“ rozhodne obstoja, no „aljašský“ šok sa nezopakuje.
„Colors“ sú každopádne doskou, ktorá BETWEEN THE BURIED AND ME opäť vrátila pošramotenú kredibilitu. Kdesi na polceste medzi (stále) príliš undergroundovými eklektikmi ESTRADASPHERE a komerčne zrejme najúspešnejšími príbuznými z THE MARS VOLTA si našli svoje miestočko stále sviežej alternatívy k čoraz populárnejšiemu a uniformnejšiemu metalcoru, a rovnako dokážu zaujať post moderného konkurenta nadutému a staromódnemu klasickému progu. Rád priznám, že takto vysoký štandard dávkovaný v rozumných odstupoch mi vôbec neprekáža.
1. Foam Born (A) The Backtrack
2. (B) The Decade Of Statues
3. Informal Gluttony
4. Sun Of Nothing
5. Ants Of The Sky
6. Prequel To The Sequel
7. Viridian
8. White Walls
Tihle Holanďani jako by se snažili dát gothic rocku novou svěží tvář, v jejich hudbě je temná atmosféra FIELDS OF THE NEPHILIM, stejně tak i moderní melodie přívětivější postrockové scény. K tomu trocha neo-progrockových fines a je z toho podmanivé dílo.
Mladší a výrazně sígrovitější bráška ALCEST se vrací s třetím zářezem a jako správný gen Z cápek míchá BM melodickou agresi, punkovou attitude, emo, neurózu a úzkost. Přímočará a chytlavá spojnice mezi TikTokem a starými VHS klipy. A hlavně poctivá metla!
Ocasi z Čejkovic majů novů desku. Sů tam hity "Liberta" a "Kdo chce kopat, mosí slopat". Aj naživo to fest šlape. Ani tá trůba nechýba a to z jejich drunk punku dělá sexy věc, že by aj Rudi podlehl. Čekujte spotifáj. S tou libertoooooou!!
Běsové pařížských stok jsou zpět a s nimi i jejich nově okovaný melodický a pompézní Métal Noir. Reaper dí pravdu, že novince chybí takový hit, ale ten se podaří opravdu zřídka. Jinak to zas nádherně valí a vytváří řácky zlou a velebnou atmosféru. Merde!
Finský doom metal postavený na klasických těžkých rifech raných BLACK SABBATH. Hutná, pomalá hudba podbarvená ponurou, tíživou atmosférou, ve které je slyšet odkaz „Master Of Reality“, ale zároveň má své vlastní kouzlo.
Máte rádi devadesátky? Snad zbytečná otázka, ne? Skupina z amerického Nashville na svém novém albu variuje ozvěny grunge a tvrdšího rocku, jak jsme jej znali zhruba 3 dekády zpátky. Kvalitní songy a velmi slušná atmosféra musí potěšit nejen pamětníky.
Další z těch v poslední době četných nahrávek neřešících aktuální datum. Příjemná sbírka (klasicky) heavymetalových písní, nepostrádá slušné nosné melodické linky ani podařené refrény. Za mě snad jen výtka směrem k o 1-2 skladby přepálené stopáži.