Pekne zostra to vezmú ANYWAY na svojej druhej dlhohrajúcej doske. Španielsky výkrik „Otče, sme stratení“ odštartuje mimoriadne silnú trojicu skladieb. „Lost“, „Sick“ s vynikajúcim refrénom a hlavne divoká dvojminútovka s doslova obrazotvorným názvom „The Man Who Stands In The Street With A Paperback Book In His Hand“ zaujmú nielen drsným, špinavým zvukom či použitím harmoniky, ale hlavne množstvom nespúta(teľ)nej energie, delovej gule zabalenej do ligotavého obalu skutočnej hitovosti, ale búrajúcej všetky prekážky. Aktuálny album štvorice z Mělníka je návratom ku koreňom štýlov, ktoré dnes prosperujú vo svojej „post-“ fáze. Tucet skladbieb (kedysi mali predsa všetky dosky dvanásť piesní!), LP-čková stopáž a hlavne zreteľne vyformovaná alternatíva k trendu čistoty produkcie, zvuku, výrazu, vedúceho k bezpohlavnej sterilite. Alebo inak: ak chcete predstavu o ANYWAY, nehľadajte ukážky z debutu vydaného na Day After, ale bežte na www.silver-rocket.org a rozdiel zbadáte okamžite. Kabriolet rútiaci sa nočnou slepou uličkou na obale „Dead End“ zrejme nemá zaradenú spiatočku, ale z rádia mu znie zašumený punk („everything is wrong,“ spieva sa v „The Future“), šmrncnutý klasickými hardrockovými postupmi („Extinction“), anglickou ležérnosťou („Bar Song“), jednoduchosťou zemitých riffov podporených masou efektov i rovnako nekomplikovanou „čistou“ gitarou...

Z už spomenutého labelu Day After vyletel zbožňovaný i zatracovaný fenomén SUNSHINE. Prejdite „Sanšajn“ strúhadlom, pekne do krvi, ale nechajte im afektovaný vokál – máte polovicu ANYWAY. Možno stačilo kedysi, v imaginárnom bode zlomu, otočiť kormidlo inam a obe kapely si mohli role vymeniť; ANYWAY majú rovnakú schopnosť napísať silnú pieseň, ktorú máte chuť revať spotený z prvého radu na koncerte, rovnako však dokážu otráviť – v „In The City“ je spev za mojou hranicou únosnosti.

„Dead End“ trpí na nevyrovnanosť a istý pretlak emócií – oddychovka „Cunny“ je vítaným odpočinkom, trčiacim z trochu beztvarej druhej polovice nahrávky. Ako sa to sem-tam doskám vydaným na Silver Rocket stáva, je ľahšie loviť perly z pultu zvukára než z nástrojov kapely. V „I Feel Bad“ sa z bežnej „vyřvávačky“ vďaka harmonike a zvláštne „znečistenému“ zvuku stáva zaujímavá vec.

Netuším, či ANYWAY odbočili do svojej slepej uličky, alebo naopak; na jednej strane som rád, že žijú kapely plávajúce proti prúdu – druhá vec je, že mi pod nánosom síce razantnej, ale predsalen menej výnimočnej zvukovej lavíny chýba trochu viac jasných (poznávacích) znamení. ANYWAY v žiadnom prípade nepodliezajú latky svetového štandardu, tradičné turné po kluboch západnej Európy tvrdenie len podčiarkuje. Nič však nezmení na fakte, že experimentálnu hravosť OTK, z útrob duše tryskajúcu intenzitu GNU či LYSSA alebo zdanlivo naivnú, ale predsa hrejivo autentickú pesničkovosť EMEMVOODOOPÖKÁ si cením viac.