OBSCURA - A Sonication
Slušné album, které ale nijak neohromí, obzvláště při srovnání s některými minulými počiny skupiny Steffena Kummerera, který prostě neumí udržet stabilní sestavu. Ale špatné to není. Stále je to technicky nadupaný death.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Devin Townsend má jednu zaujímavú vlastnosť. Schopnosť doviesť do vysokej nadpriemernosti čokoľvek, čoho sa dotkne. Svoj talent rozhadzuje na všetky strany a pravidelne zásobuje hudobný trh kvalitnými počinmi, či už pod hlavičkou vlastného sólo projektu, ako producent albumov iných umelcov, či v kapele STRAPPING YOUNG LAD. Kým prvý album v roku 1995 musel mať ešte popisný názov, sofomór „City“ z roku 1997 sa stal na poli extrémnej hudby pojmom, ukážkou vyšponovanej tvrdosti a agresivity, zmiešanej s dovtedy málo počutými aranžmánmi a starostlivo namiešaným unikátnym zvukom. „Mesto“ sa tretiemu albumu prekonať nepodarilo, štvrtá radovka „Alien“ však túto ambíciu jednoznačne má.
Ako prvé si na albume „Alien“ všimneme zvuk. Mr. Townsend si ani tentokrát nepripravil žiadne prekvapenie a každému musí byť jasné, že najbližšiu hodinu ho bude sprevádzať zvuková kulisa, ktorá sa oproti minulosti dočkala iba nepatrných úprav. Zvýrazňuje to koncepčnosť STRAPPING YOUNG LAD, no vďaka tomu do uší udrie aj nesmierny posun, ktorý hudba tejto kapely absolvovala po obsahovej stránke. Začne to monumentálnym úvodom, dvojminútovou „Imperial“ a rozbiehajúcou sa „Skeksis“, výstavným kusom tohto albumu. To, čo sa tu deje po aranžérskej a nápaditej stránke je niečo naprosto famózne. Absolútny nedostatok klišé, postmoderný uragán rýchlosti a brutality, ktorý však v sebe prináša toľko obsahu, že si človek nestíha robiť ani len poznámky. Existuje ešte nejaká extrémna death metalová banda, ktorá sa na svoju priemernosť hodlá vyhovárať tým, „že tu už predsa všetko bolo“? Budú tu stále iba masy priemerných bezduchých mlátičiek, pri ktorých vyznejú klenoty ako MESHUGGAH, či STRAPPING YOUNG LAD ako nedosiahnuteľný ultra-nadpriemer.
Stručne povedané, album „Alien“ neslúži už iba na filtrovanie Townsendovho brutálneho „ja“, tentokrát hudba STRAPPING YOUNG LAD prináša motívy zo všetkých zákutí inšpirácie tohto kanadského génia. Konštrukcia skladieb je neuveriteľne bohatá, ako keby to nestačilo, pravidelne tu poslucháčsku pozornosť upútavajú aj malé detaily: prechody, zvuky, brejky; toto dielo doslova vrie životom a na rozdiel od mnohých súčasných výtvorov jeho počúvanie vyžaduje veľkú dávku pozornosti. Veľké mená na ostatných hudobníckych postoch sú skvelou odpoveďou na snahu hľadať technické nedostatky (Gene Hoglan tento album odbúchal za necelé tri dni), hlasové polohy a vokálna charizma Devina Townsenda hádam nepotrebuje komentár.
Z roku 2005 ubehla sotva štvrtina, no máme tu horúceho kandidáta na album roka. Nemám príliš v láske písanie recenzií v prvej osobe a takisto príliš unáhlené pozitívne hodnotenia. Tento album prenikol von už uprostred februára, pred napísaním tejto recenzie som ho teda vystavil najmenej 15-násobnému vypočutiu a preskúmaniu, no jednoducho ma nedokázal sklamať. Presne takto si predstavujem death metalový album roku 2005. Nie moderný, či postmoderný deathmetalový album. Jednoducho deathmetalový album. To, že drvivý zbytok kapiel tohto žánru znie ako včerajšie noviny predsa nie je problém STRAPPING YOUNG LAD.
Je iba marec, no napriek tomu risknem označenie „(death)metalový album roka 2005“. A ak ma do decembra nejaká iná kapela presvedčí o tom, že som sa mýlil, verte mi, budem o to šťastnejší.
9,5 / 10
Devin Townsend
- spev, gitary
Jed Simon
- gitary
Byron Stroud
- basgitara
Gene Hoglan
- bicie
1. Imperial
2. Skeksis
3. Shitstorm
4. Love?
5. Shine
6. We Ride
7. Possessions
8. Two Weeks
9. Thalamus
10. Zen
11. Info Dump
The New Black (2006)
Alien (2005)
For Those Aboot To Rock (DVD) (2004)
SYL (2003)
Live In Australia (1999)
City (1997)
Heavy As A Really Heavy Thing (1995)
Datum vydání: Úterý, 22. března 2005
Vydavatel: Century Media
Stopáž: 56:24
Produkce: Devin Townsend
Studio: Armoury, Greenhouse Studios, Devin Townsend’s (Maple Ridge)
Fantázia! "Alien" je ďalší z radu rodinných šperkov ako "Biomech", "Accelerated Evolution" či "No Sleep Till Bedtime". Hudba SYL je miestami až za hranicou bolesti, pôsobí povznášajúcim, očistným efektom. Naozaj by som nechcel mať v hlave taký chaos ako Mr. T (veď sa len stačí pozrieť na jeho nové fotky, postupne sa nám mení na kanadského Gluma), rád zostávam v pozícii fanúšika výplodov jeho nie celkom štandartných myšlienkových pochodov.
SYL jsou bezesporu velmi zvláštní scénický úkaz a jejich tahoun velký umělec snesoucí srovnání snad jen s Norským velikánem, Emperorovským Ihsahnem. Přesto se nabízí myšlenka, kam až je možné zajít v brutálním smyslu hudby, prtože nové album SYL je takovej náhul, že mě po půli alba vždycky začnou fyzicky bolet uši. Předchozí album mi přišlo stravitelnější. Devin bývá často zmiňován i jako producent, což bych osobně spíš tutlal, protože mi jeho produkce přijdou...jak to říct. Zvláštní ale zvukově dost nekvalitní. Čest vyjímkám, kterou je i aktuální deska.
Na prvé povrchné počutie by sa dalo povedať, že nové dielo SYL neprináša nič nového. A aj keby to bola pravda, tak ide o nadpriemernu kvalitu, ale keď sa necháte uniesť atmosférou diela a ponoríte sa poriadne hlboko, tak zistíte, že Devin a spol zase vydali dielo, ktoré je pred tými predchádzajúcimi minimálne o krok vpredu. A to či už po inštrumentálnej, alebo hudobnej stránke. Podľa mňa ide o takzvanú špičku ľadovca. Na vrchole je len pár skupín, ktoré stoja zato a SYL patria medzi jednu znich. Ja dávam plný počet, pretože som presvedčený, že za tento album si to zaslúžia.
-bez slovního hodnocení-
Slušné album, které ale nijak neohromí, obzvláště při srovnání s některými minulými počiny skupiny Steffena Kummerera, který prostě neumí udržet stabilní sestavu. Ale špatné to není. Stále je to technicky nadupaný death.
Švédsko - země (taktéž) hard rocku zaslíbená. Stockholmská kapela patří k jeho mladším představitelům a na své třetí desce rozvíjí koncept předchůdců. Sedmdesátkami ovlivněný šťavnatý rockec, kterému vévodí ženský vokál a zručná instrumentace. Fakt baví!
Řečtí veteráni nejsou zrovna z výkladní skříně death/black melodického helénského metalu (na to tam mají zařízené jiné kádry) a album "Children Of Eve" přesně dokládá proč - tenhle "posluchačsky přátelský" tvrdý metal nepřináší pražádnou přidanou hodnotu.
Již předchozí album "Aria" u mě bodovalo pro technicky pojatou death šikovnost a zdravou dávku okázalosti, kterou Američan Alex Haddad na svém projektu předváděl. I další ještě o kus košatější, pompéznější a orchestrálně bohaté album má své kouzlo.
Extrémní podoba funeral/sludge doom metalu, debutové album německé kapely. Tahle nahrávka je jako zatuchlá, zahnívající stoka protékající opuštěným hřbitovem, která teče pomalu, velmi pomalu. Dá se do toho dostat, ale trvá to.
Italové a power metal bývá ošemetná záležitost. Ale tohle se i díky progresivní košatosti a vokální variabilitě příjemně poslouchá, a snad i proto, že mi to místy připomnělo umění starých EVERGREY.
Debutové album kapely, kde kytaru a mikrofon trápí Shelby Lermo z NAILS. Je to větší špína, hlouběji ponořené do bahna prašivého death metalu a také patřičně neotesané. Dojem trošku "kazí" krystalická produkce. Jinak ovšem rubanice bez dalších výhrad.