Jediní preživší veteráni niekdajšej Seattlovskej scény si s novým albumom dávali riadne načas. Muselo uplynúť dlhých sedem rokov od nie práve vyrovnaného predchodcu, počas ktorých to už začínalo vyzerať na tápanie a dilemu mnohých zaslúžilých interpretov naprieč žánrami.
V dobe implodujúcich predajov fyzických nosičov a rozporuplnej adekvátnosti príjmov zo streamovacích platforiem akoby ostala len istota nekončiacich sa koncertných šnúr striedajúcich kontinenty. Povestné neustále sa meniace setlisty a rozsiahly katalóg naskúšaných skladieb by vydali ešte na niekoľko ďalších rokov. Veď napokon, ľudia na PEARL JAM stále chodia (stačilo sa chvíľu neukázať v Európe a než prišla Covid kríza, bola väčšina zastávok takmer vypredaná) a zrejme aj budú chodiť. Za daných okolností ostávalo dúfať, že skupinu nebude baviť donekonečna hrať staré skladby, hoci by im to bolo možné, s ohľadom na historické zásluhy, len ťažko zazlievať.
Na druhej strane, pokusy o zrevitalizovanie upadajúcej a čoraz viac unavenejšej štúdiovej tvorby, už počnúc albumom „Backspacer“, zostali niekde na polceste. Predchádzajúce albumy sa vyznačovali nádejným a energickým úvodom v podobe niekoľkých rýchlejších a údernejších skladieb, ktoré si medzičasom našli pevné miesto aj v koncertných setlistoch. Najneskôr v polovici posledných štúdoviek energia z úvodu začala vyprchávať a inak stále nadpriemerný obsah rozrieďovali nevýrazné a uťahané skladby, aby sa kvalita relatívne pozviechala pomocou typických balád, neraz len za akustického doprovodu dominujúceho Vedderovho spevu.
Prečo to všetko spomínať aj v roku 2020? Napriek nádejne znejúcim prvým upútavkám v podobe prekvapivo sviežej a na pomery PEARL JAM odvážne, takmer tanečnej „Dance Of The Clairvoyants“ alebo mladícky nadupanej „Superblood Wolfmoon“, opakuje sa dramaturgia a schémy z predchádzajúcich albumov. Pozornosť začína vädnúť už záverom „Quick Escape“, pričom z letargie poslucháča preberie až vynikajúca „Seven O’Clock“, ktorá z nenápadného úvodu nádherne vygraduje a aj zásluhou skvelého textu patrí medzi najvydarenejšie skladby tohto albumu. Vedder s úctou vzhliada ku klasikom ako Dylan, ktorí svoje protestné posolstvá a vyhranené názory dokázali zabaliť do jazyka poézie. Ak sa niekedy priblížil na dosah, tak práve tu a teraz. Avšak, čo do štruktúry, nedá sa nevšimnúť podobnosť s „Unthought Known“ alebo „Gone“ zo starších albumov. „Never Destination“ a „Take The Long Way“ mohli naštartovať druhú polovicu albumu, keby nenasledovala séria pomalých skladieb. Z nich vyniká predovšetkým „Retrograde“ a záverečná „River Cross“ a opäť je tažké úbrániť sa spomienkam na podobný priebeh a náladu uzatvárajúcu album „Lightning Bolt“. Tento typ skladieb by sa najlepšie vynímal na Vedderových sólovkách, veď aj zvyšok spoluhráčov sa tu ocitá skôr v role sprievodnej kapely. Možno celkom oprávnene predpokladať, že nejedna z nových skladieb si nájde svoje stabilné miesto a rozšíri rozsiahly koncertný katalóg. Už len z tohto pohľadu dokáže „Gigaton“ obhájiť svoju existenciu.
Svetlými momentmi sú aj evidentná snaha o rozšírenie výrazových prostriedkov (výraznejšie zapájanie kláves) a experimentácia nad rámec ich tradičného zvuku (občasná práca so samplami). Pozornejšie vypočutie odkrýva aj skryté odkazy a žartíky – niekedy až príliš doslovne, ako v úvodnej „Who Ever Said“ Vedder zámerne v jednom momente kladie dôraz na slovo „Satisfaction“ počas gitarových vyhrávok Gossarda a McCreadyho asi zámerne evokujúcich vzájomne sa dopĺňajúcu sa hru Keitha Richardsa a Ronnieho Wooda. Niečo podobné lepšie predviedol na poslednej doske TOM WAITS, ktorému však v danej skladbe pomáhal Keith Richards osobne. V „Quick Escape“ možno badať odkazy až niekam ku „Kashmir“ od LED ZEPPELIN, alebo k neskoršej, experimentálnejšej časti tvorby dua Page a Plant.
Albumy, na ktoré bolo potrebné čakať nezvykle dlho, zvyknú čeliť mnohým úskaliam. S pribúdajúcimi rokmi akoby vzrastal vnútorný tlak pod tiažou narastajúcich očakávaní, ktorý nejedného interpreta privedie k rozporuplnému výsledku. A v tom je možno hlavný problém Gigatonu. Ambícia byť stále relevantní, experimentovať, dokázať nahrať energické skladby aj po päťdesiatke a zároveň nezabudnúť na minulosť a očakávania relatívne konzervatívnej základne fanúšikov starnúcich spolu s kapelou - to všetko je jednoducho príliš veľké sústo. PEARL JAM už naozaj nemusia nikomu nič dokazovať.
Občas to príde samé a v nejednom prípade naštartuje novú vydarenú éru v pokročilej fáze kariéry. Podarilo sa to v prípade NICK CAVE AND THE BAD SEEEDS, DINOSAUR JR. alebo EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN, ktorí opakovane prichádzajú s vysoko nadpriemernými počinmi, možno lepšími a vyzretejšími ako albumy ich klasickej éry. PEARL JAM na „Gigaton“ naznačili nevyčerpaný potenciál, avšak na ich novú zlatú éru si ešte budeme musieť počkať.