Zúrivci z New Orleans, to je zase ten istý príbeh. Je jeseň roku 1990, začínam študovať v Bratislave, na pľaci neďaleko Univerzity si kupujem nemecký Rock Hard a tam sa snažím vyčítať, čo by asi stálo za zohnanie. Napovie foto, logo a tiež výrazy ako death metal, thrash metal, grind core a podobne v článkoch či recenziách. A vidím tam album mne dovtedy neznámej kapely, na obale sa dialo to, o čom NUCLEAR ASSAULT len spievali. Od EXHORDER som nepočul ani skladbu, vtedy nebolo veľmi kde, ale keď sa v novembri 1990 na košickom Blšáku zjavila poľská „originálka“, na ktorej dvaja len zľahka zamaskovaní páni vyprevádzajú pápeža za jeho šéfom, vyvalil som osemdesiat Kčs a mazal domov k veži.
Veru som sa nepomýlil, zahučal na mňa priamočiary thrashmetalový nárez, bohatý na paľby, v ktorých ako keby EXHORDER naznačovali „takto, SLAYER, ak by vás to náhodou už nebavilo, my to po vás radi prevezmeme“, ako aj na dôrazné, valivejšie kusy, plné čohosi špecifického, čo neskôr dostalo názov „groove“. Skrátka tvrdý, v zásade extrémny a zároveň v dokonale zdravej miere variabilný a chytľavý album, ktorý „južanskú“ scénu formoval nepochybne dosť. Alebo takto – PANTERA sa s EXHORDER poznali, počúvali ich demá, ale hoci kovboji z pekla vyštartovali ešte v lete 1990, pre mňa osobne to zďaleka nebol taký masaker, k akému došlo o pár mesiacov vo Vatikáne.
Druhý album „The Law“ bol ešte viac „groove“ a nasekaný, energický, agresívny, ultrarýchlych kusov menej, tie, ktoré tam sú, však stoja za to. PANTERA opäť prišli s vulgárnou prezentáciou sily hádam necelý mesiac pred nimi, ale Zákon bol skrátka Zákon, v porovnaní s partiou okolo Kyla Thomasa u mňa Anselmovcom čosi chýbalo a mali to skrátka ťažké, túto štvoricu nepochybných talentov som si obľúbil až po rokoch, možno aj preto, že bolo čím ďalej tým jasnejšie, že EXHORDER už nie sú a asi ani nebudú. Pár krátkodychých reunionov, nové nahrávky žiadne, nuž, zrejme škoda parádnej bandy, s hudbou ktorej dobyli svet Texasania „odvedľa“.
LENŽE. Ani sme sa nenazdali, je rok 2019, druhú – tretiu sezónu beží ďalšie obnovenie činnosti a tentokrát už nie je len o koncertoch, na ktorých podľa ohlasov EXHORDER krájali pódiá aj fans na slíže. Bude nový album. A po zverejnení rýchleho rozzúreného nákladu „My Time“ som začal mať očakávania a tešiť sa na to, čo by mohlo byť, ak by veci dopadli tak, ako majú. Podarilo sa. Od septembra tohto roku je tu „Mourn The Southern Skies“ a teraz už sú EXHORDER späť kurva že naozaj, očakávania naplnené úplne presne, skoro sa o mňa pokúša dojatie, mladá kapela plná energie by sa s takýmto materiálom mohla začať obávať, či sa jej vôbec podarí vykročiť z jeho tieňa, a tu vyučujú páni, z ktorých nejeden má päťdesiatku na dohľad.
Niekto by napísal „takýto album mohol vyjsť v roku 1994!“, ale načo vlastne, thrash metal sa vtedy potácal nad hrobom, metal ako taký bol tiež prelezený chorobami, vydať takýto kus v hentej dobe, mohol by zapadnúť, skončiť nedocenený a EXHORDER by „vyšumeli“ tak či tak. Miesto toho tu dnes máme thrashmetalové veľdielo, desať skladieb, vyše 50 minút hudby, v ktorej je všetko, navyše výborne zaranžované a vyvážené. Možno hlavne pre „pamätníkov“, ale aspoň vieme doceniť, ako sa tu podarilo uchovať autenticitu starých čias a zároveň ju zabaliť do súčasného zvukového kabáta, je to hudba z mäsa a kostí, nie z polotovarov pochybného pôvodu, masaker sa odohráva v riadne vynovenom, avšak stále známom Vatikáne.
Má to skoro hodinu, nudiť sa však nie je kedy. Variabilita a vyváženosť je na medailu, každá z desiatich kompozícií je unikát nabitý šťavnatými riffmi i melódiami, ktoré si EXHORDER pri všetkej agresivite, až takej rozhnevanej útočnosti, skrátka dožičia. Zachovali si mladícku energiu, divokosť, dnes, po rokoch skúseností, však presne vedia, ktorým smerom ju čo najefektívnejšie ventilovať, čo rozbiť, aby ten akt rozbitia mal zmysel. Ak by táto skupina bola človekom, bola by chlapom už skôr zrelého veku, ktorý má ale stále dosť pary a roky všelijakých životných skúseností ho naučili, o čom to celé je a ako sa s tým vysporiadať. Na jednej strane ho netreba nasrať, na druhej strane má dušu i srdce pre tých, ktorí si to zaslúžia.
Stretneme sa tu teda s paľbami ako „My Time“, „Beware The Wolf“ alebo „Ripping Flesh“, pôsobiaca tak trochu ako „Angel Of Death“ pre 21. storočie. V každej jednej z nich sa čosi deje v každom zlomku sekundy, nápad strieda nápad, jednoducho tu máme thrashmetalové bakchanálie. Ruka v ruke s týmito výbuchmi divokej energie idú nadupané strednotempové thrashovice s groove žilou južanského strihu, neraz odkazujúce až k časom, kedy hard rock prechádzal transformáciou na heavy metal. „Asunder“, „Hallowed Sound“, ktorá to na poslucháča najprv „zahrá“ nárezovým úvodom, voľnou, ale ťažkou „Yesterday’s Bones“ s výborne navrstveným Kylovým vokálom – ten sa teda ako Pán vokalista predvádza od úvodu po koniec albumu –, gitarovými vyhrávkami a košatým sólom, ostro mašírujúca „All She Wrote“ i nemenej nabrúsená, ale rozviatejšia „Rumination“.
Pri „The Arms Of Man“ mi napadá, že ak debut EXHORDER bol ich „Reign In Blood“, tak aktuálny album je ich „South Of Heaven“. Na juhu aj tak sme, navrátilci sa s poslucháčmi rozlúčia vyše deväťminútovou baladickou titulkou a ja si len poviem, že ak by už títo páni nikdy nič iného nenahrali, tak by sa im nestalo nič horšieho než to, že ich posledný album bol zároveň ich najlepším v diskografii, v ktorej majú len vynikajúce kusy. Pokiaľ ide o hodnotenie, v dobe, keď už desiatkové metalové albumy nevznikajú, týmto veteránom plný počet predsa len dám. Sú ľudia, ktorí povedia – majú na to právo – že návratovky SACRED REICH a XENTRIX sú ešte o čosi lepšie, ale obe tieto nepochybne kvalitné spolky som v dobe, kedy o to išlo najviac, predsa len prežíval o čosi menej, a koľko ľudí, toľko chutí.
