OBSCURA - A Sonication
Slušné album, které ale nijak neohromí, obzvláště při srovnání s některými minulými počiny skupiny Steffena Kummerera, který prostě neumí udržet stabilní sestavu. Ale špatné to není. Stále je to technicky nadupaný death.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Názov KAAR som zachytil už pred pár rokmi v súvislosti s aktuálnou česko-slovenskou thrashmetalovou scénou. Či som vtedy kapelu aj počul si už nepamätám, vtedy mi skôr napadlo, že prinajmenšom na Slovensku by sa jej názov dal rozšifrovať kadejako. V každom prípade nejde o žiadne uchá, na scéne sú od roku 2005, už do roku 2012 stihli vydať dva albumy a pred dvoma rokmi zakotvili u Support Underground. Ich debutom tu bolo 3-way split so spriaznenými EXORCIZPHOBIA a CATASTROFY, čo v súvislosti s aktuálnym tretím dlhohrajúcim albumom pražskej štvorky nie je úplne redundantná informácia, však uvidíte.
Novinka zo začiatku februára má plus-mínus pol hodiny hracieho času a deväť skladieb je zabalených v digipacku so štýlovými kresbami, na námet démonickej thrashovej orgie. Celé to solídne páchne peklom a viem si predstaviť, že v nejakej cimprlich krajine by mohol hnevlivo prehovoriť aj cenzor, lebo šak sú tam dudy a tyvole aj chalachindy, hoci nakreslené, mravokárcu by do extázy uviedli. Jasný signál, že to tu bude bez servítky a natvrdo. Hlavne má všetko nádych starých čias, žiadne vymakané PC grafiky, len klasické ilustrácie, ktoré k tejto jadrnej rúbanici mimoriadne sedia.
„Svatej holokaust“ je v zásade môj prvý ozajstný kontakt s hudbou KAAR. Ako znela kedysi neviem, tu má poslucháč dočinenia s pravoverným thrash metalom, čerpajúcim z klasických bánd 80. rokov, tých, ktoré stavali hlavne na divokej mladíckej údernosti, agresivite a chytľavosti s korením atmosféry a o nejaké virtuózne vyhrávky a prehliadku techniky sa nestarali. Rýchlosť, intenzita, thrash rovno do ksichtu tak, ako to robili podzemnejšie thrashovice, tie spolky, ktoré sa vykašlali na pompézne pódiové kostýmy a vyrukovali v roztrhaných gatiach, krivákoch a nábojových pásoch. A ozýva sa u nich aj domáca tradícia, v nárezovejších častiach ožívajú napríklad spomienky na DEBUSTROL v dávnych časoch.
KAAR hrajú ostrý thrash metal s nápadmi, chytľavými melódiami a kvalitou sa s prehľadom radia k súčasnej domácej špičke. Sú kapelou, ktorá ma baví, keďže na rozdiel od toho, čo bolo podzemným alebo „demo“ českým thrash metalom povedzme pred dvadsiatimi rokmi sa úspešne vyhýbajú ťažkopádnosti a potuchnutej vidieckej bigbítovosti. Album hore ťahá zvuk, výkony, kompozícia – popri tradičných nárezoch napríklad ponurá záverečná „Odraz zničené mysli“ alebo nad materiál mierne vyčnievajúca „Tančíme s démony“, v ktorej sa KAAR o vokálne party podelili s členmi EXORCIZPHOBIA a CATASTROFY. Vtipne odľahčený slovenský part je zároveň hádam aj „najchlapáckejším“ momentom na albume. Pochvalu si zaslúžia vokály a dobre napísané texty, zobrazujúce napríklad fanatizmus, vojnu, závislosti či depresie a túžbu po smrti. Zhrniem to asi tak, že v mainstreame (mám na mysli DYMYTRY a podobne) ma český metal nemá čím zaujať, ale toto podzemie mediálne známym menám slušne trhá sako.
KAAR sú typickým príkladom v zásade domácej kapely, ktorá príjemne prekvapí v dobe, kedy sa už vo „veľkom svete“ občas ani nechce hľadať.
7,5 / 10
1. 1095 n.l.
2. Svatej holokaust
3. Thrash & koks
4. Skleněnej hrob
5. Cirkus, smích & sebevražda
6. Tančíme s démony
7. Město hříchů
8. Zrozen zemřít
9. Odraz zničené mysli
Svatej holokaust (2018)
Choroby vaší doby (EP) (2014)
Kaarokalypsa (2012)
Thrash Attack (2010)
Kaarový eso (demo) (2009)
Vydáno: 2018
Vydavatel: Support Underground
Stopáž: 29:27
-bez slovního hodnocení-
Slušné album, které ale nijak neohromí, obzvláště při srovnání s některými minulými počiny skupiny Steffena Kummerera, který prostě neumí udržet stabilní sestavu. Ale špatné to není. Stále je to technicky nadupaný death.
Švédsko - země (taktéž) hard rocku zaslíbená. Stockholmská kapela patří k jeho mladším představitelům a na své třetí desce rozvíjí koncept předchůdců. Sedmdesátkami ovlivněný šťavnatý rockec, kterému vévodí ženský vokál a zručná instrumentace. Fakt baví!
Řečtí veteráni nejsou zrovna z výkladní skříně death/black melodického helénského metalu (na to tam mají zařízené jiné kádry) a album "Children Of Eve" přesně dokládá proč - tenhle "posluchačsky přátelský" tvrdý metal nepřináší pražádnou přidanou hodnotu.
Již předchozí album "Aria" u mě bodovalo pro technicky pojatou death šikovnost a zdravou dávku okázalosti, kterou Američan Alex Haddad na svém projektu předváděl. I další ještě o kus košatější, pompéznější a orchestrálně bohaté album má své kouzlo.
Extrémní podoba funeral/sludge doom metalu, debutové album německé kapely. Tahle nahrávka je jako zatuchlá, zahnívající stoka protékající opuštěným hřbitovem, která teče pomalu, velmi pomalu. Dá se do toho dostat, ale trvá to.
Italové a power metal bývá ošemetná záležitost. Ale tohle se i díky progresivní košatosti a vokální variabilitě příjemně poslouchá, a snad i proto, že mi to místy připomnělo umění starých EVERGREY.
Debutové album kapely, kde kytaru a mikrofon trápí Shelby Lermo z NAILS. Je to větší špína, hlouběji ponořené do bahna prašivého death metalu a také patřičně neotesané. Dojem trošku "kazí" krystalická produkce. Jinak ovšem rubanice bez dalších výhrad.