Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
V posledných rokoch môžeme pozorovať nielen nárast prípadov, kedy sa ženský element v extrémnej gitarovej hudbe do hlavnej úlohy snaží presadiť, ale tiež vzrastá počet tých pokusov, ktoré možno považovať za úspešné.
Taká SYLVAINE s kombináciou post-rocku a shoegaze spĺňa viac tú romantickejšiu predstavu o úlohe ženy v metale. Jayn H. Wissenberg alias DARKHER na to ide zadoomanejšie a struny brúsi oveľa odvážnejšie. S folkovejšie zameranou a nepokryte psychopatickejšie sa prezentujúcou Dánkou MYRKUR potom nemožno zrovnávať vôbec, avšak aj ona svojím pútavým blackom s pohanským razením potvrdzuje vlnu „emancipácie“ nežného pohlavia v týchto pre širokú verejnosť tajomných hlbinách.
West-Yorkshirská DARKHER na pomyselnej stupnici „excentrickosti“ stojí kdesi na pomedzí vyššie spomenutého a môže byť vnímaná ako európska odpoveď na CHELSEA WOLFE. Predovšetkým hlasový register nabáda k zámene týchto dvoch umelkýň asi najviac. Čo prvú menovanú odlišuje od tej druhej, je absencia experimentov s elektrinou - Kalifornčanka naopak strká prsty do zásuvky stále radšej.
DARKHER bez okolkov sprístupňuje všetky levely svojej post-apokalyptickej videohry na prvé vypočutie. Narozdiel od svojej americkej „sesternice“ sa neschováva do bahnitých kobiek, miesto toho sa odvážila so svojou rozorvanou dušou bojovať na zemskom povrchu, akokoľvek zbedačenom a nehostinnom.
Je to až zarážajúce, ako sa to mohlo stať – debut DARKHER je presne tak účinný, ako je konštrukčne jednoduchý. Prosté ťahavé doomové žalospevy sa zažierajú pod kožu vďaka neraz až apokalyptickej atmosfére („Buried“) a ani väčšina ostatných skladieb nevytvára dojem, že by sa po tom atómovom výbuchu predsa len niekde mohol objaviť ostrovček nepoznamenaného a skazou nezasiahnutého tropického raja.
DARKHER načiera do studnice bohatej histórie britského doom metalu. Pohrebné hrubozrnné riffy tu do prenájmu dáva Umierajúca Nevesta, ťaživú gitarovú melanchóliu pokročilej úrovne zasa do súťaže venovala ANATHEMA z dávnych čias „The Silent Enigma“. Nie je náhodou, že za bicími sedí Shaun Taylor-Steels, toho času manžel hlavnej hviezdy večera, ktorý kedysi prášil koberce u oboch spomínaných veličín.
Dunivé kamenné lavíny sú popretkávané tklivými, ohromne sugestívnymi linkami akustickej gitary, ktoré spolu s nádherným spevom úžasne napĺňajú priestor. DARKHER nepotrebuje ani len podporne, do druhej vlny, nasadzovať nepatrične pôsobiace extrémne hlasové polohy. Ruinami katedrály sa spolu s poryvmi vetra ozýva výhradne čistý spev – Wissenbergovej zamatový hlas je stredobodom nahrávky, čiernou dierou mikrokozmu, ktorá na seba priťahuje všetku pozornosť.
Neostáva, než si túto dámu pridať do diára a sledovať jej kroky po vydarenom debute. „Realms“ síce vyšiel v horúcom auguste, no jeho kúzlo plne vyviera na povrch až s obdobím neúprosne sa skracujúceho dňa. Jedna z nahrávok, u ktorých krivka impresie závisí aj od počasia a vonkajšej teploty.
Tihle Holanďani jako by se snažili dát gothic rocku novou svěží tvář, v jejich hudbě je temná atmosféra FIELDS OF THE NEPHILIM, stejně tak i moderní melodie přívětivější postrockové scény. K tomu trocha neo-progrockových fines a je z toho podmanivé dílo.
Mladší a výrazně sígrovitější bráška ALCEST se vrací s třetím zářezem a jako správný gen Z cápek míchá BM melodickou agresi, punkovou attitude, emo, neurózu a úzkost. Přímočará a chytlavá spojnice mezi TikTokem a starými VHS klipy. A hlavně poctivá metla!
Ocasi z Čejkovic majů novů desku. Sů tam hity "Liberta" a "Kdo chce kopat, mosí slopat". Aj naživo to fest šlape. Ani tá trůba nechýba a to z jejich drunk punku dělá sexy věc, že by aj Rudi podlehl. Čekujte spotifáj. S tou libertoooooou!!
Běsové pařížských stok jsou zpět a s nimi i jejich nově okovaný melodický a pompézní Métal Noir. Reaper dí pravdu, že novince chybí takový hit, ale ten se podaří opravdu zřídka. Jinak to zas nádherně valí a vytváří řácky zlou a velebnou atmosféru. Merde!
Finský doom metal postavený na klasických těžkých rifech raných BLACK SABBATH. Hutná, pomalá hudba podbarvená ponurou, tíživou atmosférou, ve které je slyšet odkaz „Master Of Reality“, ale zároveň má své vlastní kouzlo.
Máte rádi devadesátky? Snad zbytečná otázka, ne? Skupina z amerického Nashville na svém novém albu variuje ozvěny grunge a tvrdšího rocku, jak jsme jej znali zhruba 3 dekády zpátky. Kvalitní songy a velmi slušná atmosféra musí potěšit nejen pamětníky.
Další z těch v poslední době četných nahrávek neřešících aktuální datum. Příjemná sbírka (klasicky) heavymetalových písní, nepostrádá slušné nosné melodické linky ani podařené refrény. Za mě snad jen výtka směrem k o 1-2 skladby přepálené stopáži.