Bez ohľadu na „čalamádovú“ (© Rudi) povesť Topfestu, ktorá naberala tento rok tragikomické dimenzie, sa organizátorom podarila veľká vec.

Autor by si nikdy nebol pomyslel, že hádam najvplyvnejšia heavymetalová kapela mu raz zahrá v podstate pod oknami, tretíkrát pritom navštevujúc našu krajinu a zároveň tretíkrát ignorujúc naše „veľkomestá“.

Chápete, ide presne o tie čudné pocity v bruchu, o sucho v krku pár minút pred začiatkom a o váš chrbát, ktorý začne bolieť hneď po tom, čo zistíte, že už si nemôžete ísť kúpiť pivo, lebo síce ani nestojíte na príliš dobrom mieste, no keď odídete, bude horšie. A uprostred programu by sa vám aj tak chcelo čurať. A o chvíľu to pivo aj tak znezrady odkiaľsi priletí spolu s kelímkom vo forme aerosólu. A tak.

Scream for me, Slovakia!

Maiden nepredhodili hladnému davu omrvinky, nešlo o žiaden orezaný festivalový „the very best-of“ výcuc, kde by po 50 minútach bolo po všetkom. Ťažko hodnotiť správanie tvrdého jadra pred pódiom, keď naň celý čas nevidíte. Isté bolo len to, že ďalšie „Rock In Rio“ z tohto večera nevznikne, a to už v momente, keď Dickinson zdravil Bratislavu. Ale Slovensko trafil, pašák!

Všeobecne vzaté, Maiden England Tour 2013 našťastie vôbec nebudí dojem, že by šlo len o zasnené spomínanie ctihodných starých pánov, ktorí sa nostalgicky zacyklili v spomienkach na staré dobré časy. IRON MAIDEN sú dnes organizáciou zažívajúcou väčšiu slávu, než v dobe, kedy prezentované skladby vznikli.

Čarovný na celom tomto hurhaji je navyše fakt, že postupne sa z nich stali hymny niekoľkých generácií. A z toho legendárni Briti ťažia. Tam, kde Maiden kedysi hrali pre 30-tisíc ľudí, dnes hrajú pre dvojnásobné obecenstvo. Odrastení fanúšikovia zodrali džínové bundy a v stane popritom splodili potomstvo. Alebo aj za ním. Otec vezme syna na IRON MAIDEN a spolu hulákajú „Can I Play With Madness“ – sú to krásne pohľady.

Yes, we can!

A tak niet divu, že v poslednej dobe sa na každej novej tour páni bavia tým, že živia status kapely, ktorej už nič na tomto svete nie je nemožné. Vymyslíme, zoženieme, zrealizujeme. Môžeme.

Síce teraz nepriletíme boeingom, no na celosvetových retrospektívnych šnúrach oprašujeme staré legendárne albumy, zaraďujeme do programu sporadicky hrané kúsky, odkazujeme na legendárne celosvetové turné spred štvrťstoročia a šperkujeme to čoraz prepracovanejšími, väčšími a pohľadnejšími scénickými doplnkami.

Pódium v štýle grafického stvárnenia „Siedmeho Syna“, obrovské tematické figuríny Eddieho miznú a dvíhajú sa spod zeme, decentne použitá pyrotechnika vyzdvihuje vypäté momenty, no nestrháva na seba všetku pozornosť – prvoradá je hudba. Inak ohník sem, ohník tam.

V zdravom tele zdravý puch

Je všeobecne známe, aký telocvik chlapi počas svojich vystúpení predvádzajú – predovšetkým Bruce Dickinson. Hoci v prídavkoch už bolo vidieť, že má dosť, je jeho kondička neuveriteľná a predsa len vás zarazí, keď naozaj vidíte na vlastné oči pobehovať po dvojúrovňovom pódiu hore-dolu a krížom-krážom chlapíka vo veku vášho otca, ktorý burcuje, čisto spievaja a vôbec - plní si všetky svoje „povinnosti“, ku ktorým sa veľmi zodpovedne v štýle „catch me if you can“ postavil aj Steve Harris.

Úlohu hotovej cvičenej opice však plnil žonglér Janick Gers, ktorý snáď viac nehral ako hral. Vlastne sa mi len potvrdilo, že jedna z troch gitár na pódiu bude nadbytočná.

Ale to je všetko v poriadku. Skvostné vyhrávky, prevleky, stretching, hranie naslepo, srandičky, opičky – IRON MAIDEN sebe ani iným dávno nemajú čo dokazovať a jediná vec, na ktorú po tých rokoch ešte majú klásť dôraz, je ukázať, akí sú radi, že my sme radi a ako sa hraním skvele bavia.

Passion lives here

„Zrelí muži“ s piatimi krížikmi na chrbte jednoducho vletia na pódium a dve hodiny si to užívajú rovnako ako pred tridsiatimi rokmi. A vy s nimi. Pretože takýto pohľad len ťažko nahradí vystúpenie ľubovoľnej super-avantgardnej entity, kvôli ktorej sa podchvíľou cítite byť výnimoční za to, že ako jej priaznivci sa môžete stretávať vo výťahu.

Oveľa radšej budem účastný masových chorálov vo „Fear Of The Dark“. Lebo si to chcem s nimi zaspievať už roky. Lebo davová psychóza. Lebo kurva vidím IRON MAIDEN. Na partiu duševných maloroľníkov, ktorí vám od úvodu koncertu neustálym vyžadovaním skladbu samotnú vopred znechutia, zvysoka kašlete – vašou prvou „ozajstnou“ milovanou kapelou predsa nebola nejaká post-metalová brnkacia mafia, ani noise-ambientné trýzne. Skáčete, vystrkujete paroháče, spievate, kričíte. A on vás nepočuje. A vy ráno kašlete. Tak!

Dlhé čakanie sa mnohonásobne vyplatilo. Minimálne v tom, že je oveľa zaujímavejšie prísť na Mejdnov oživujúcich ducha prachom zapadnutých, roky nehraných skladieb, ako pozerať sa na tradičný vzorec obsahujúci prvé tri skladby z nového albumu plus najväčšie „hity“. Chcete vidieť len povinné jazdy a vykričať sa alebo vám väčšiu radosť urobia členité „Seventh Son Of A Seventh Son“ a „Phantom Of The Opera“, ktoré na klasických šnúrach počuť nebudete? Your choice.

Bolo to fajn, chlapi. Sám som zvedavý, ako dlho to ešte takto vydržíte. Kto váha nad Prahou, nemá čo riešiť.

Foto: ilustračné