BODY COUNT - Merciless
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
V súťaži „Rozkóduj toto logo“ by kalifornskí CYANIC patrili k prinajmenšom strednému levelu náročnosti, pred vetvičkovo-prasklinovým black metalom z detskej izby a bublinovým vygrcaným aspoň trojslovným gore-slammingom, ktovie či nie tiež z nejakej takej izby. Ale tak lepšie než nejaký death-pop-core nápis, ktorý ako keby dizajnoval Alan Lesyk (© ozzy), všakže.
Kalifornia, zvlášť tá južná, je roky domovom svetovo uznávanej BDM scény, ktorá dodala viacero historicky dôležitých pojmov. Tie nebudem pripomínať, máte ich ovládať. Z tých, ktoré sa tu orientujú vyslovene na veľmi technické podanie extrémneho kovu smrti, ale spomeniem BRAIN DRILL, tí s kapelou, o ktorej je reč, súvisia, hoci mimoriadne okrajovo.
Zhruba tak, že Andre Cornejo, vokalista CYANIC, kedysi v BRAIN DRILL pôsobil, ale ešte v časoch pred prvým demom tohto spolku. A jeho už nie celkom nová partia zo San José k rozhodne nemálo surovému death metalu pristupuje dosť odlišne.
Prvý dlhohrajúci album CYANIC, vzniknuvších už v roku 2004 a majúcich na konte jedno demo z roku 2010 – pokojne ho teda mohli pomenovať „Čo sa pečie, neutečie“ - vyšiel koncom augusta minulého roku. V časovom rozpätí dvadsaťšesť a pol minúty ním prefrčí dvanásť skladieb, ktoré by sa hádam dali označiť aj ako death/black metal, prípadne, ako si to zaškatuľkovali samotní CYANIC, death/black/grind.
Vec sa dá zjednodušiť aj tak, že kalifornské kvinteto sa venuje veľmi agresívnemu, ostrému, divokému a neuhladenému death metalu s pochmúrnou a rúhavou atmosférou. Album „Litanies Of Lust Unholy“ je križovatkou dvoch prístupov ku kovovej smrtke. Tým prvým je staroškolský, besniaci a pekelnou sírou páchnuci blasfemický death metal tak, ako ho poznáme od skupín z okruhu SADISTIC INTENT, ORDER FROM CHAOS alebo ANGELCORPSE. Ničivá agresia, pekelný rachot, revaný vokál. A v týchto momentoch pár harmónií a škriekajúcich hlasových polôh dodáva blackmetalovú príchuť.
Druhým je death metal klasickej školy, dosť brutálny a zároveň technicky podaný. Miestami ako besnejší odkaz MORBID ANGEL, oldschoolové valcovanie krajanov SEVERANCE, trochu majestátnej deathmetalovej zloby od IMMOLATION, vrátane pomerne technického hrania a hlbokých vokálnych polôh, pre tento žáner typických. A pretože sme v Kalifornii, nebudeme – našťastie – ušetrení ani BDM hudobných i vokálnych vstupov, ktorých učiteľmi boli napríklad takí DISGORGE.
Celkovo CYANIC namiešali dosť chytľavý a veľmi výbušný elixír vysokorýchlostného, priamočiareho, ale veľmi solídne zahraného deathmetalového extrému s presahmi do dvoch ďalších myšlienkovo, prípadne hudobne blízkych žánrov. Na začiatok dosť dobré.
Deathmetalová divočina z Kalifornie, dá sa povedať, že tak trochu extrém mimo v súčasnosti preferovaných žánrových prúdov. A to sa u mňa ráta.
7 / 10
Brian Wood
- basgitara
Alex Braslin
- gitary
Jason Bursese
- bicie
Rudi Pina
- gitary
Andre Cornejo
- vokály
1. Endless Scorn
2. Slayer Of Angels
3. Horns Of The Baphomet
4. Spiritual Exploration
5. Blasphemous Conception
6. Lurking Below
7. Raiism
8. Wolf Knife
9. Binding
10. Ten Thousand Spears
11. Raw Head
12. Runes
Litanies Of Lust Unholy (2012)
Demo (2010)
-bez slovního hodnocení-
David Gilmour popri melancholickom novom albume stíha aj trochu aktivizmu. V nepravdepodobnej spolupráci s BODY COUNT sa na gitare riadne odviazal do šesťminútového sóla. Skvelé!
Velmi solidní album, jak se to snad od arizonských veteránů už tak nějak dá i očekávat. Power s thrashem si na něm intenzivně a přátelsky ve známých pózách potřásají rukama a místy je to skutečně intenzivní, zejména tedy v první půli celé nahrávky.
Nová americká skupina poskládaná ze zkušených hudebníků na svém debutu hezky kombinuje svižný progresivní death s trochou té blackové černoty, notnou dávkou melodiky, chmurné atmosféry i nějaké té lehčí hitovosti. Šlape to po čertech dobře.
Už tady byly různé pokusy (i velmi úspěšné) propojit death metal s jinými žánry, ale nevzpomínám si, že by někdo až takto mohutně zfůzoval smrtící kov se sedmdesátkovým art rockem. Deska, která chce svůj čas a deska, o které se bude hodně mluvit.
Redakčný Schrödingerov paradox. Ak je Manatar sklamaný, môže to byť dobré. Rudi chváli - treba byť opatrný. Mari nehlási album roka. Fajn, že Aaron skúsil projekt mimo MDB – doposiaľ premárnená príležitosť. Výsledok ako tvrdší „One Second“ neurazí.
Další emoční zkrachovalec, co tíhu světa ventiluje skrze black metalový one-man projekt. Rockový základ, na který je nabaleno blackové vřeštění. Depresivní, chvílemi podivné, ale zajímavé. Jde o poněkud garážovou nahrávku, ale ty emoce jsou autentické.
Při prvním poslechu mi to sice připadalo jako když pejsek s kočičkou vařili dort, ale nakonec si to sedlo a je z toho opravdu příjemná krmě, sice hodně kořeněná všemožnými extrémy, ale chutná to skvěle.