NAPALM DEATH – „Scum“ a „From Enslavement To Obliteration“. UNSEEN TERROR – „Human Error“. CARCASS – „Reek Of Putrefaction“ a „Symphony Of Sickness“. REPULSION – „Horrified“. TERRORIZER – „World Downfall“. RIGHTEOUS PIGS – „Live And Learn“ a „Stress Related“. IMPETIGO – „Ultimo Mondo Cannibale“. NAUSEA – „Crime Against Humanity“.
Čo spája tieto pre niekoho len náhodné zhluky možno hrozivo znejúcich slov? Nuž, ide o skupiny a nahrávky, ktoré z chaosu, v prazáklade (napríklad japonské „hlukové“ kapely) skoro až nehudobného, sformovali žáner zvaný grind core. A ich spoločným znakom je, že všetky vznikli a vyšli do roku 1992.
Práve toto je podľa mňa rok, do ktorého boli na svete v podstate všetky hudobné i myšlienkové vzory, ktoré grindcoreové skupiny odvtedy až doteraz vlastne len obmieňajú, v lepšom prípade po hudobnej stránke zdokonaľujú, snažia sa ich vylepšiť – napríklad technicky orientovaného grindu je dnes kopa. Prípadne ich kombinujú s vplyvmi čerpanými tak z príbuzných žánrov – crust, punk, hard core a na druhej strane metal, a to nie len „death“, alebo s prvkami úplne mimo – tu nech ako vzor poslúžia LE SCRAWL.
Vo výpočte týchto grindcoreových míľnikov nesmie chýbať skupina, ktorej nahrávka v rámci datovania zoznam diel „otcov zakladateľov“ uzatvára. V roku 1990 ju v New Yorku sformoval basgitarista Dan Lilker, hudobník s už v tých časoch bohatými skúsenosťami z ANTHRAX, S.O.D. a hlavne NUCLEAR ASSAULT (na vymenovanie všetkých jeho hudobníckych aktivít odvtedy až dodnes tu nie je dosť miesta). Bubeníkom sa stal Scott Lewis (nahrával demo doomovej apokalypsy WINTER a po odchode z bandy, o ktorej je reč, pôsobil ešte v ďalšej grindovej legende EXIT 13). Gitary sa ujal Brent „Churn“ McCarty a napriek tomu, že všetci boli „backing vokalistami“, našli si aj sólistu, v civile hudobného publicistu Kevina Sharpa. Kvarteto si dalo názov BRUTAL TRUTH a v tom istom roku debutovalo demom „The Birth Of Ignorance“.
Tri zo štyroch skladieb sa, pochopiteľne v nových verziách, objavili na prvom dlhohrajúcom albume. Ten po ďalšom deme a dvoch EP vyšiel 6. októbra 1992 vo vtedajšom grindcoreovom raji, u britských Earache Records.
„Extreme Conditions Demand Extreme Responses“, tak hlásal jeho názov, a BRUTAL TRUTH mu neostali dlžní absolútne nič. Už predtým, ako bol album vonku, niekto z mojich kamarátov videl klip a podľa „popisu vlastnými slovami“ malo ísť o niečo dovtedy na obrazovke nevidené. (CARCASS v časoch pred „Necroticism...“ v televízii veľmi nepúšťali.) CD som teda z požičovne vybral bez toho, aby som si ho dal pustiť, stačilo vidieť obal a vydavateľa.
Pätnásťskladbový komplet musel v tej dobe uspokojiť každého, kto mal grind core rád, ale tu a tam mu čosi nešlo pod nos. Tu v prvom rade udrel do uší veľmi dobrý zvuk. Surový, zbustrovaný (tá basa, to je klenot), ale žiadny garážový bordel. A v druhom rade zaujala aranžérska šikovnosť. Staré veci od NAPALM DEATH mohli aj poslucháčom najtvrdších metalových vecí pripadať ako priveľký chaos a hluk, toto už nie. Extrém to bol v každom prípade. Útočný, agresívny, zdrvujúci, na druhej strane chytľavý a strhujúci. Výborné gitary, skvelý hlboký revaný vokál, sprevádzaný zúrivo škriekajúcimi backing jačiakmi („Walking Corpse“ je v tomto smere neprekonateľná). Hudobne veľmi čistý grind core s miernym vplyvom vtedajšieho death metalu. Na porovnanie – kovu smrti je tam menej, než na „Harmony Corruption“, čo tiež je skôr album, na ktorom NAPALM DEATH akurát tak spomalili, o hraní death metalu zas až tak nie je. Pár pomalších pasáží (napríklad „Denial Of Existence“) je odkazom hlavne na SLAYER a thrash metal vôbec. Za zmienku stojí, že ako hosť sa čoby ďalší sprievodný vokalista a „dodávateľ pazvukov“ na nahrávaní zúčastnil aj Bill Yurkiewicz, vokalista EXIT 13 a spoluzakladateľ Relapse Records.
Časové rozsahy skladieb vlastne nemajú ako šokovať (doba „sekundoviek“ sa v tej dobe už pomaly uberala do oblastí poznámok pod čiarou), po tejto stránke ide o „normálne pesničky“ od 1:23 po 4:25. S dvoma výnimkami. „Collateral Damage“ sa s dĺžkou 0:04 okrem iného ocitla v Guinessovej knihe rekordov, pretože bol na ňu nakrútený najkratší videoklip v histórii. Ktosi precízny ho zmeral, celý príbeh zhliadnete za dve sekundy a osemnásť stotín. Druhým extrémom je záverečná, vyše desaťminútová „Unjust Compromise“, ktorá tak okolo hranice 3:00 mohla pokojne ísť do fade-outu, ale miesto toho si z týchto dlhých grind-noise-industriálnych viac-menej improvizácií na koniec albumu urobili BRUTAL TRUTH svoj poznávací znak.
Čo ale svet šokovalo, boli bicie. Mám na mysli rýchlosť. Aj dnes, po 20 rokoch, kedy stihli vyrásť desiatky „pánov bubeníkov“, neraz veľmi zamestnaných a hádam aj aspoň občas ako-tak odmenených mužov, by tie náklepy boli výzvou pre nejedného z nich. Presne tie tempá robili v roku 1992 z „Extreme Conditions...“ takú zničujúcu záležitosť. Zlé jazyky hovorili, a podľa rôznych článkov na túto tému, ktoré sa objavili, asi ani neklebetili, že Scottovi Lewisovi tu pomáhali nejaké tie vymoženosti techniky. Podrobnosti v hlave nenosím, ale kto chce vedieť viac, nájde si ich do niekoľkých minút. Tak či onak túto „výpomoc“ vzhľadom na to, čo tento album pre grind core a extrémne štýly ako také predstavuje, nepovažujem za chybu na kráse ani za škvrnu na cti.
BRUTAL TRUTH od tej doby prešli kus cesty, vrátane osemročnej pauzy. Za ten čas ich podanie zvoleného žánru široko prekročilo hranice klasického grind coru, ktorý však zo všetkých tých nánosov vplyvov od industrialu po noise stále trčí ako monument. A dodnes, bez ohľadu na to, aký má kto názor na ich neskoršiu a aktuálnu tvorbu, sú skôr vodcami než nasledovníkmi.
