Nezriedka sa k nám v živote zaujímavé veci dostávajú čírou náhodou a neinak tomu bolo aj v mojom prípade so SYLVAN. Pre neznalých: táto nemecká kapela produkuje hudbu, ktorá sa dá označiť nálepkou progresívny rock, no pre jej súčasnú podobu pretavenú do recenzovanej nahrávky by to bola nálepka prinajmenšom nepresná. Niečo vyše hodinový časový priestor je nabitý náladami, emóciami a v neposlednom rade kusom poriadnej hudby. Je ťažkou filozofickou otázkou, čo vlastne progresívny rock je a ja ju v tomto prípade nebudem veľmi riešiť.
Ak by som sa mal blysnúť nejakou škatuľkou, tak by to bol doom-post-prog. Ak sa necháte preniesť dvojitým introm v podobe ľahkých inštrumentálnych a sentimentálnych predkrmov v podobe „Eternity Ends“ a „Bequest Of Tears“, plynule vplávate do tragédie príbehu otca čítajúceho denník svojej mŕtvej dcérky. Príslušnosť k rocku dávajú tušiť gitary a občasné tvrdšie naliehavé riffy, no veľmi rýchlo je možné postrehnúť, že táto hudba sa nebude striktne držať nejakých štýlov. Okúsiť to je možné hneď v tretej, skoro desaťminútovej „In Chains“. Množstvo podkresov v podobe kláves, samplov a jemných hudobných vychytávok síce pôsobí nenápadne, no nie samoúčelne. Táto svojská nenápadnosť sa tiahne celou náhravkou, ktorá v mnohom exceluje, no bez ponorenia sa do celkovej nálady a konceptu albumu to určite také slávne nebude. Tu a tam prebleskujú fantastické sóla, emotívne vypäté pasáže; všetko korunované vynikajúcim spevom. Keďže aj názvy a delenie „Posthumous Silence“ na skladby sú len formalitou, tento dojem nenápadnosti až jednofarebnosti sa len umocňuje. To je hlavným problémom, no na druhej strane i plusom. V prvom priblížení si ma album veľmi nezískal, no po pozornom vypočutí v správnom duševnom rozpoložení som narazil na jeho krásy. Neviem to porovnať s minulou tvorbou SYLVAN, skutočne mám však pocit, že každá nota, každé sólo ma svoje pevné a hlavne premyslené miesto. Album pritom na rozdiel od iných podobne ladených kapiel nepôsobí príliš pompézne, ale skôr zomknutým dojmom.
Osobitne musím vyzdvihnúť famózny vokálny výkon Marca Glühmanna, ktorý vyspieva snáď všetko od tých najjemnejších polôh v „Pane Of Truth“ až po absolútne naliehavé a dramatické zmeny polôh napríklad v „The Colors Changed“ a ukričaný vokál v „The Last Embrace“. Už len po tejto stránke je „Posthumous Silence“ zážitkom. Druhým aspektom, ktorý ma zaujal, boli krásne zahraté a opäť premyslené sóla, kde prechody medzi jednotlivými tónmi nie sú temer cítiť. Tým nechcem degradovať zvyšok, pretože, ako som už spomenul, album ako celok pôsobí veľmi premyslene, vyzrete a vyvážene. Žiadna zo zložiek teda nezaostáva za inou a mnoho zaujímavého nájdeme či už v rytmickej sekcii alebo vo všadeprítomnej klávesovej, samplovej prípadne akustickej výplni. Hlavný mínus a individuálne snáď aj ťažko prekonateľnú prekážku môže určite reprezentovať roztiahnutosť nahrávky, keďže skladby na seba plynule nadväzujú a sú prekladané množstvom až beztvárnych inštrumentálnych skladieb, pričom jednoznačne hitových motívov až tak veľa nenájdeme. Pri hlbšom pochopení nahrávky sa (aspoň u mňa) tento mínus stráca.
Myslím si však, že tu platí snáď viac než inokedy, že celok je viac, než len suma jeho častí. „Posthumous Silence“ je nahrávka, ktorá si okrem správneho duševného rozpoloženia vyžaduje aj maximálnu pozornosť, ktorú jej určite nebude každý chcieť venovať. Kto sa cez to prenesie, dostane sa mu kus poriadnej, emotívne vypätej hudby zasadenej do zaujímavého príbehu, ktorá sa v správnych životných chvíľach veľmi rýchlo vstrebáva do krvi.
