Dovolím si prorokovať, že tento album bude istým míľnikom. Po tom, akú vlnu mediálnej odozvy u „mienkotvorných“ médií, od Pitchforku cez New York Times až po Guardian, vyvolal (zaslúžene) „Black One“ od SUNN O))) a (menej zaslúžene) BORIS s albumom „Pink“, sa na religiózne nazvanú kolaboráciu oboch telies čakalo s málo vídaným napätím. Škoda, že z pôvodne avizovaného dvojnázvu „Altar/Alter“ vypadla výstižná druhá časť...

Ťažko povedať, čím si práve toto vzopätie metalového undergroundu vyslúžilo taký príboj neutíchajúcej pozornosti. Možno to bolo osobou nonkonformného umelca Stevena O’Malleyho (ktorý o.i. v Prahe vystavoval svoje výtvarné diela dávno pred tým, ako začal svetové metropoly zrovnávať zo zemou ako člen SUNN O)))) a tým, ako dokázal spojiť hudobné dielo s nehudobnými prvkami, výtvarno s akýmsi „kmeňovým“ duchovnom, undergroundovú extrémnosť s konexiami vo svete akceptovaného umenia. A možno šlo len o náhodu: samotný štýl tu totiž existoval – ako dlho zabudnutá obskurná rarita – už vyše desaťročie, reprezentovaný prapodivnými EARTH. Každopádne úspech SUNN O))) prispel k rozkopnutiu dverí medzi žánrami: hardcorový label dnes Hydrahead vydáva najšpinavší blackmetal XASTHUR a HERESI, intelektuáli skrytí za obrúčkami čiernych okuliarov prestávajú zapierať, že vlastne vždy tajne počúvali metal a kovovým subžánrom sa dostáva nebývalého pokrytia v overgroundových médiách. Samozrejme, u nás je ticho – ale tento fakt, smutne popisujúci „schopnosť“ našich kapiel a médií trend keď už nie vytvárať, tak aspoň využiť, pretvoriť a posunúť ďalej, nie je ničím novým a do tejto recenzie nepatrí.

„Altar“ však nebude míľnikom kvôli tomu, že sa mu dostáva nebývalo mohutnej promokampane (Southern Lord si podobnú masáž vyskúšal ešte v stonermetalovej etape svojej histórie s nahypovaným projektom PROBOT), ale hlavne preto, že na albume chýbajú akékoľvek neuchopiteľné extrémy. Keď z viedenského koncertu SUNN O))) ľudia odchádzali, šokovaní intenzitou „hudby“, v prípade turné k „Altar“ sa môžu pokúsiť o reparát – a nemusia mať strach. „Altar“ je mäkkučký, melancholický album. Nejde o split, väzbiace gitary SUNN O))) organicky dopĺňa živá rytmika BORIS, za mikrofónom sa vystriedali hostia ako Joe Preston (o.i. MELVINS, podľa ktorých si Japonci BORIS vybrali meno) vo vrcholnej „Akuma No Kuma“, vokodérovej hymne s majestátnym trombónom Steve Moora z EARTH, či éterická Jesse Sykes, ktorá dodala „The Sinking Belle (Blue Sheep)“ až twinpeaksovský, „juleecruisovský“ nádych. Zahmlenosť Badalamentiho soundtrackov k filmom Davida Lyncha evokuje aj rozvláčna „Fried Eagle Mind“, spolu z štvrťhodinovou, zadumane rozostrenou „Blood Swamp“ (s prispením Kima Thayila zo SOUNDGARDEN) pôsobiaca oproti silnému stredu nahrávky ako menej výrazný fadeout. Kým začiatok albumu patrí hustej ťaživej hmle drone doomu (snáď jediná očakávane „sunnborisovská“ je skladba „Etna“ a medzihra „N.L.T.“) a jeho stred pesničkovosti spomínaných dvoch skladieb, záver jednoducho „uplynie“ a vyžaduje buď viac sústredenej pozornosti, alebo viac pochybovačných otázok o (ne)prítomnosti jasnej idey.

Spolupráca japonských a severoamerických premiantov je až netypicky pestrou nahrávkou, ukazujúcou všetky okraje spektra tvorby oboch telies, od krehkého ambientu po drvivé hlukové steny – konieckoncov BORIS sú osciláciou medzi šialenými štýlovými extrémami známi. Odhaľuje schopnosť obklopiť sa atraktívnymi, no prínosnými hosťami, ktorá vtisla originálnu pečať všetkým radovým doskám SUNN O))). Tak neskrývane ambiciózny album mohol ponúknuť ešte o kúsok viac, odolať pokušeniu vyskúšať si „pop(art)“, skomponovať materiál, ktorý hektické obdobie žánru v celej jeho šírke zhrnie a (možno) uzavrie. 5000 kusov „Altar“ však vypláva do sveta vo forme dvojdisku, obohateného o polhodinovú kompozíciu s uhrančivým názvom „Her Lips Were Wet With Venom“, za účasti Dylana Carlsona, ducha nielen EARTH, ale aj celej scény. Možno práve táto skladba, o ktorú sú oficiálni recenzenti na celom svete ukrátení, bude tým, čo zaplní chýbajúce miesto na „Altar“.

CD k recenzi poskytli Day After records