Cesty metalových hudobníkov proti prúdu času nie sú ničím novým, „retro-štýly“ sú tu prinajmenšom od 2. polovice 90. rokov, stačí si spomenúť, čo spustili s „oživením“ klasického heavy metalu švédski HAMMERFALL, alebo si pripomeňme, ako si v tej istej dobe, kedy si v nejednom prípade blackmetalové čierne duše začali spomínať na korene, Osmose Productions a ich sublabely otvorili chov retro-thrash/speed spolkov od Škandinávie po Francúzsko. A taká juhoamerická scéna retro ani skúšať nemusela, kadejaký besný black/speed/thrash tam ide od 80. rokov doteraz. Bolo toho viac, a časom „metalová archeológia“ začala zachvacovať aj Slovensko, dokonca generáciu hudobníkov, ktorí „za starých čias“ ani neboli na svete, dobre si pamätám, že až pri tvorbe mladíkov, ktorí ako keby vypadli z príručky „takto vyzerá metalista“ ma slovenský thrash naozaj presvedčil, lebo kam sa na ich nahrávky mali hrabať nejakí medulienkári.

Nostalgia za minulosťou neobišla ani death metal, v novom tisícročí ožili 90-ky, „floridu“ či švédske rinčanie začalo byť počuť odvšadiaľ, a nielen od tvorcov, ktorí za „čias dávnych bohov“ leda tak lúskali šlabikár, vrátili sa aj „otcovia“, ktorí to 25 rokov dozadu zabalili mnohokrát aj bez debutového albumu, maximálne s nejakými v hlbokom podzemí vydanými párskladbovými vinylmi. Nie že by toho časom nebolo až priveľa – kde dnes nevalcuje kvantita –, ale nahrávky od REVEL IN FLESH, MORBIDER, FATALIST, DEATHEVOKATION, SONNE ADAM a viacerých podobných mien stoja za to aj po rokoch. A už nejaký čas sa darí resuscitovať dokonca ten najpodzemnejší, plesnivý a ponurý kov smrti, neraz naozaj solídne zvládnutý hudobníkmi z takých scén, na ktorých bol možno kedysi extrémny metal vnímaný ako „páči sa mi, len sa o tom kamoši radšej nesmú dozvedieť“.

Vynechám v tomto smere zachádzku od USA po Česko a prejdem k tomu, že presne tento starobylý mokvavý a zlovestný kovový hukot na svojom prvom deme z tohto roku spojazdňuje aj bratislavská štvorica HROB, po starom na kazete s grafikou poňatou v xeroxovom štýle rokov 1988 – 1993 či tak nejako, obal je síce vytlačený na matne lesklom hrubšom papieri, ale inak presne v duchu čias, kedy ste tak trochu lúštili, čo to na tých čiernobielych obrázkoch vlastne je. Názov kapely v slovenčine, texty tiež, toto je odkaz na naozaj dávne časy. Prinášajú ho ľudia, ktorí starodávny metal ctia a aj ho hrajú v rôznych iných kapelách – DEMÖLIZER s odkazmi na tvrdý hulvátsky metal spred hádam aj štyroch dekád, KRUDUS, ktorých minuloročný thrash/deathový kus mal vyjsť pred 30 rokmi a v Alekšinciach by bolo smutno, staroškolsky thrashovo vyhladzujúci RADIATION a skazene black/deathmetalovo duniaci GOATCRAFT.

HROB si začali kopať pred dvoma rokmi a prvou štúdiovou nahrávkou je v lete vydané demo s úvodnou inštrumentálkou a troma ďalšími skladbami. Materiál poslucháča vrhne niekam do roku 1990, ešte väčšej autenticite mu chýba len to, aby bol nahratý na kazeťák v skúšobni. Takto sa ale možno opájať skvelo vymysleným surovým zvukom, ťažkým, hustým, olepeným sonickými pavučinami, prachom, troglodytsky neohrabaným a zároveň zrozumiteľným. Veľmi uveriteľné podzemie, ak by mi to niekto pustil s tým, že je to nahrávka zo zlatých čias tape-tradingu, zrejme by som tomu veril až dovtedy, kým by som z hrobového revu a hukotu vokalistu nevylovil nejaké úryvky slovenčiny. Potom by mi už došlo, že ak by to bolo naozaj také staré, tak by som si to pamätal a aj by som vedel, že ten zvuk by tu vtedy nikto nedal dokopy.

Hudobne pocta starým časom, kedy sa ešte death metal len formoval, nikto nemohol tušiť, kam až to celé dospeje a že tento príbeh vydrží až doteraz a iste má pred sebou nejaké tie roky budúcnosti. HROB hrajú archaickú smrťáčinu s barbarskými náklepmi a v kontraste s nimi s drvivými pomalšími pasážami a ťahavými „doom“ momentmi. Harmonické postupy ukazujú hlavne na sever, neraz k deathmetalovej minulosti DARKTHRONE a fínskej scéne v jej demo časoch. Tam, kde na to idú „doomovo“, znejú ako apokalyptickejšia verzia PARADISE LOST z čias „Gothic“ alebo MY DYING BRIDE, ale tých MDB, ktorí nesmútia a skôr sa odvažujú pozrieť do tváre čiernemu zlu. Po stránke atmosféry je tu zrážka ponurej ničivosti a zhubnej hrobovosti, nie však so sladko-slávnostným „funeral“ odérom, skôr s pachom hliny, prachu a niečoho horšieho.

Celkom prešpekulovane je materiál zahraný tak, ako keby ho nahrali ľudia, ktorí nijako extra hrať nevedia, skôr sa snažia nejako zhmotniť do tónov a riffov svoje nápady a atmosféru. Sú tam momenty, kedy znejú, ako keby boli radi, že zvládnu motív „v jednoduchosti je krása, keby dakto chcel dačo podotknúť“, lenže nedá sa svietiť, sú to dávno vyhratí hudobníci a keď sa pustia do sól, košatejších harmónií a bohatších aranžmánov, „uletia“ niekam k „ozajstnému hraniu“. A presne to dodáva hudbe, ktorej cieľom nie je vymyslieť niečo nového, to ani náhodou, ale ukázať niečo prastarého, na zasmušilom, zlobnom čare.